Grázli

UPC

Zamyslenia a impulzy z návštevy saleziána don Juraja Malého.

Na popolcovú stredu 13.2.2013 zavítal medzi nás väzenský duchovný don Juraj Malý, SDB z nápravno- výchovného ústavu pre odsúdených mladistvých v Sučanoch pri Martine.

Diskusia trvala od pol deviatej do štvrť na jednu v noci. Verím, že keby nebola neskorá nočná hodina, diskusia by trvala ešte dlhšie.

Don Malý počas celej kázne a voľnej diskusie rozprával veľmi pútavo a publikum zapájal do svojich slov. Zaujal ma hneď pri otázke o neveriacom Tomášovi, kde viackrát zdôraznil, že jedinou pravdou je Ježiš Kristus. On je cesta, pravda a život. „Ľudia čakajú na zázračné slová, čo poviem, ale len jediná je pravda a tou je Kristus.“ Už počas kázne načrtol tému voľnej debaty o mladistvých odsúdených chlapcoch, žijúcich vo väznici.

Hovoril o ich neľahkej situácii, o tom, ako veľmi málo lásky dostali vo svojich rodinách. Upozornil, že počas amnestie bolo 200 ich klientov prepustených. Niektorých však rodina doma neprijala a tak šli do hypermarketu a pod kamerami ukradli pivo… Vedeli, že príde polícia a že ich zoberú do väzenia, kde im bude opäť „dobre“, kde budú mať teplé jedlo, posteľ… Don Malý vyjadril obavy nad tým, že náš systém ukazuje to, ako je vo väzení dobre. Vyzval, že naša spoločnosť by mala robiť niečo preto, aby im tam nechceli ostávať.

Napriek tomu, že salezián Juraj vyjadril strach a obavy pred začiatkom svojej prednášky, môžem povedať, že slovo mu šlo. Bolo cítiť z neho vanutie Ducha Svätého. Porozprával nám príbehy, ako sa niektorí mladí dostali do väznice. Veľmi ma zaujal spôsob, ako pracuje s chlapcami. Ukazuje im, čo je na nich dobré a snaží sa na tom pracovať.

Jeho známy poriadal miništrantský turnaj. S chlapcami vytvoril futbalový tím. Don Malý nezaháľal a skúsil získať povolenie od riaditeľa väznice. Ten sa ho spýtal, či sa za nich zaručí. A on? Bez problémov! Na turnaji chlapci skončili na treťom mieste, no na prvom mieste v slušnom správaní a fair play. Za 5 hodín slobody sa dokázali zriecť škaredých slov, aby mu neurobili hanbu. Dokázali sa zriecť toho, čoho iní nie. Všetci si mysleli, že prídu „chlapci z basy“ a budú takí a takí. No prišli chlapci, ktorí svojmu farárovi sľúbili, že mu hanbu neurobia a že aj ústa si zamknú. Tak sa aj stalo: nakoniec ostatných svojim správaním prekvapili. Klobúk dole pred nimi. Títo chlapci si vážili slobodu, že mohli ísť „von“, a tí čo mali slobodu, si ju nevážili a slovník používali všelijaký.

Popritom, ako hovoril tento príbeh náš hosť don Juraj, napadol ma presný obraz z filmu o donovi Boscovi. Ako sa tento svätec tiež zaručil za chlapcov z väznice a zobral ich von… Tiež ho nesklamali. Obaja ukázali chlapcom, čo je v nich dobré. Veľmi ma zaujal prístup Juraja Malého k odsúdeným chlapcom. Je to človek s veľkým srdcom, ktorý ľúbi svojich chlapcov a vidí v nich Krista. Tiež ma zaujali príbehy chlapcov, ktorí spáchali trestný čin zabitia a vraždy a nakoniec sa z nich stali tí najlepší miništranti.

Don Malý hovoril o svojich klientoch s láskou. Tiež hovoril o tom, ako otcovia nekomunikujú so svojimi deťmi. Nehovoria deťom o tom, ako peniaze zarábajú, deti to žiaľ často ani nevidia, lebo nemajú čo vidieť. A tak sa v mladých rodí vedomie i túžba peniaze „zháňať“ a nie zarábať. A to je problém mnohých, prečo sa dostali do konfliktu so zákonom a sedia vo väznici.

Taktiež nám ukázal fotky z akcií. Jednou z týchto akcií bola i birmovka väzňov. Poviete si: väzni a birmovka? Áno presne tak. Nepozerajme sa na nich a neodsudzujme ich. Nikdy nevieme prečo sa správali tak ako sa správali. Veľa krát don Malý upozornil, že jediný, kto naozaj vidí do ich srdca, je Boh. Nikto z nás, jedine On. A On je Bohom dobrým, odpúšťajúcim a milujúcim. Pre chlapcov bolo po slávnosti veľkou poctou stolovanie s biskupom. Biskupom, ktorý pije z takých istých plastových pohárikov, ako chlapci. Vyjadril aj obavy nad kňazmi. Keď prišiel mladý chlapec po návrate z väznice za farárom, že chce ísť na spoveď, stalo sa už aj to, že mnohí sa stretli s odmietnutím. „Si mladý, bol si vo väzení, tak čo by si chcel…“

Dozvedeli sme sa aj o prísnom režime vo väznici. O tom, ako sa jednotlivé oddiely chlapcov nesmú stretnúť. Jedinú možnosť majú stretnúť sa na omši, alebo, ak prídu na nejaké spoločné aktivity s kňazom. Do väznice chodia i učitelia, a tak chlapci môžu navštevovať školu a dokončiť si učňovské vzdelanie. Chlapci aj napriek tomu, že sú plnoletí, keď chcú niekam ísť, na všetko sa musia pýtať. Pre nich je najväčšou traumou to, že nemajú od ničoho kľúče, úplne stratili slobodu.

Mladým ďalej hovoril i o tom, aká je chyba komunikácie s rodičmi. Veľa chlapcov vo väznici nevie, čo robí ich otec. Keď sa niečo „zlé“ povie na mamu, tak chlapci na mamy dopustiť nedajú. Keď sa povie o otcovi, tam aj zavtipkujú, kto je vlastne ich otcom. To im až tak nevadí, ale na mamu dopustiť nedajú.

Ďalšia dôležitá skúsenosť don Juraja je oslovovať ľudí po mene. Veď Boh nás každého jedného pozná po mene, každého jedného si vryl do dlaní. Pre každého jedného má svoje miesto i poslanie v jeho pláne Spásy. Miluje každého jedného z nás a volá nás menom. Don Malý si to uvedomil v prípade jedného chlapca, ktorý nekomunikoval pol roka s okolím. Chlapec vedel, že farár si mená nepamätá, avšak don Juraj tým, že študoval jeho spis a pamätal si tohto tichého chlapca, sa jeho meno naučil. Zrazu ho začal oslovovať menom a tak si vytvoril k nemu cestu. Zrazu ho niekto nazval menom. Niekto ho pozná po mene! Aké je to dôležité! Veľa krát si to ani neuvedomíme, ako môžeme niekomu pomôcť už len tým, že ho zavoláme po mene.

Cenné impulzy patrili témam, akú veľkú rolu má modlitba v našom živote. Že na to prídeme, až keď budeme mať problémy. Vyzdvihol úlohu našich starých rodičov, ktorí sa za nás modlia. „Je to veľké bohatstvo, keď sa má kto za nás modliť“. No čo s tými mladými ľuďmi, za ktorých sa nemá kto modliť? Vyzval nás mladých, aby sme sa modlili i za týchto odsúdených chalanov, za ktorých sa nemá kto modliť. Na záver by som vás, ktorí čítate tento článok, vyzvala, aby ste si niekedy na nich spomenuli. Je to len maličkosť, ale veľmi dôležitá a potrebná. Nikdy nevieme, kedy to budeme potrebovať my…

Prednáška zanechala vo mne veľkú stopu na srdci. Som rada, že takýchto skvelých ľudí – osobnosti má aj dnešná doba.

Lenka

A na záver ešte niekoľko myšlienok (nájdete ich v mp3 zázname):

– Nie múry robia väznicu, ale hriech ktorý je v nás.

– Ochota týždeň poslúchať za pingpongovú loptičku

– Chlapec, ktorý pol roka nekomunikoval a vedel, že si nepamätám mená. Jeho meno som si zapamätal. A tak som si k nemu vytvoril cestu. Nazval som ho menom…

– Otcovia týchto chlapcov nenaučia, že peniaze sa zarábajú. Synovia to nevidia. Mladí sú naučení peniaze „zháňať“ a nie zarábať. Preto sa mnohí z nich dostali aj do väznice.

– Najslušnejší hráči nie v hre, ale v rozprávaní. Chlapci šťastní, že sú vonku. 5 hodín slobody = ochota zriecť sa všetkých svojich negatív. Aby si mohli užiť slobodu. Tí čo ju mali, si ju nevážili.

– Najviac bezdomovcov medzi odsúdenými bolo bielych a nie Rómov.

– Nemajú sa kam vrátiť, lebo rodina ich odsudzuje.

– Biskup pri birmovke si k nim sadne a pije z takého istého pohárika ako chlapci. Veľa to pre nich znamená

– Vo väznici je obmedzená sloboda, ktorú nám dal Boh (prísne pravidlá, prísny režim; za čo všetko dokážu byť mladí väzni vďační…)

– Ľudia čakajú čo sa povie, ale jediná je pravda, a tou je Ježiš Kristus. Ježiš je cesta, pravda a život.

– Modlite sa za mladých odsúdených, ktorí nikoho nemajú a za ktorých sa nikto nemodlí…

Zvukový záznam nájdete v sekcii Na stiahnutie.