PREDHOVOR: V UPC vítame nových študentov – prvákov a spomíname na absolventov, ktorí s nami prežili spoločný čas. V rámci série článkov „Čo mi dalo UPC…“ sa s vami podelíme o skúsenosti či zážitky jednotlivých absolventov s našim UPC.
Hmm .. Čo mi dalo naše (áno, naše, stále sa v ňom cítim ako doma :)) UPC? Skôr, čo mi nedalo :)? Poviem to takto, mám tam papuče :). To môže naznačovať všeličo, ale ja tým chcem povedať, že som sa v UPC cítila ako doma.
V ten, v podstate krátky čas môjho života, všetko to, čo predstavuje UPC (teda kaplán, členovia, čajovňa, kaplnka, sv. omše, stretká), bolo môj život. Škoda, že tento svet sme spolu s kamarátkou objavili až koncom 4. ročníka, ale nemenila by som za nič na svete. Začiatky môjho spolunažívania s UPC boli také nesmelé, ale rýchlo sa stalo mojou prioritou no.1. To znamená, že nepotrebovala som si nájsť čas na UPC, ale čas na školu :). Hoci som vychovávaná vo viere, až tu som pochopila význam mnohých slov, ktoré som často počula v kostole. Moja „viera“ sa zmenila na vôľu byť pravým kresťanom. V tej maličkej kaplnke som pocítila, že sv. omša je aj pre mňa. Počas 1. výročia tohto skvelého diela som v sebe cítila taký pokoj ako nikdy. Je mi úplne jasné, že Božia ruka je nad UPC a že idem dobrým smerom…
Nielenže som spoznala veľa skvelých ľudí (dokonca aj pravého profesionálneho hokejistu :-)), ale mala som možnosť s nimi zažiť nezabudnuteľné chvíle. Nadýchaný šalát na mojej prvej duchovnej obnove v živote v tichu nádhernej prírody, Jaro s rezervou, vtip na záver sv. omše, kývajúci pápež naživo, preukázanie bežeckej zdatnosti na letisku Rome Ciampino, to rýchle tempo v uličkách Ríma, sv. omša v bazilike sv. Petra, stretnutie vysokoškolákov AKADEM, fašiangovica, narodeninová torta UPC, Jaro biskupom, noc v UPC, polnočný obed, večerné neformálne posedenia s kaplánom, predštátnicová chatovica … a nielen to. Každodenné vtípky a radosti, ale aj starosti, ktoré vždy, evidentne s Božou pomocou, dopadli nad naše očakávania. A teraz si iba hovorím: „A ja som bola toho súčasťou :)!“ Čo Vám budem hovoriť..
No a tak sa moje „ja“ zmenilo. Odkedy je UPC TN súčasťou môjho života som iná. Zmenili sa moje hodnoty, môj pohľad na svet, a môj život a vzťah k Bohu má nový rozmer. Som jednoducho veľmi vďačná. Vďačná, za to, že otec Juraj vždy vydržal a trpezlivo odpovedal na moje (často odveci :)) otázky, za to, že to nikdy nevzdal, za to, že sa o UPC stará ako najlepšie vie, a že mu to ide!, za všetkých tých ľudí, ktorých som práve v UPC spoznala, za to, že som tam bola a hocikedy sa tam môžem vrátiť (ešteže mi otec Juraj zabezpečil doživotné práva v UPC :-))… No a ako vraví jedna kamarátka „vďačný nemôže byť nešťastný“ :)!
Kyka