Čo mi dalo UPC… (I.)

HudakPREDHOVOR: V UPC vítame nových študentov – prvákov a spomíname na absolventov, ktorí s nami prežili spoločný čas. V rámci série článkov „Čo mi dalo UPC…“ sa s vami podelíme o skúsenosti či zážitky jednotlivých absolventov s našim UPC.


UPC – Univerzitné pastoračné centrum. Názov, ktorý by som ešte pred dvomi rokmi prirovnala k ôsmemu divu sveta. Netušila som, že vôbec niečo také existuje. Pamätám sa ako som prvý krát s mojou spolubývajúcou vošla na pôdu UPC. Hanblivo a s očakávaním, čo tu asi tak budú chcieť odo mňa. No zvedavosť zvíťazila a som tomu rada. Nikto ma neuhryzol, nezjedol, žijem.

Ako prvé ma šokovalo, že náš univerzitný kaplán o. Juraj pozná moje meno. Časom sa ukázalo, že to, že som vtedy otvorila tie dvere bol veľmi dobrý ťah. Môj život sa odvtedy dosť zmenil. Spočiatku som chodila do UPC ako keby „na skúšku“ či to bude fungovať, potom stále častejšie a nakoniec som tam bola každý deň. To miesto mi jednoducho učarovalo. Stretla som tam úžasných ľudí. Zistila som, že na sv. omšu nemusím ísť. Ale tiež som zistila, že na ňu chcem ísť. A to nie len v UPC, ale kdekoľvek. Po takmer dvoch rokoch môžem napísať, že tie dve miestnosti (ak nerátam kaplánovu pracovňu) znamenajú pre mňa veľa. Miesto, kde som stretla výnimočných a úžasných ľudí. Miesto, kde si človek môže oddýchnuť. Miesto, kde som si mohla sadnúť ku káve a k dobrej knihe alebo len tak porozprávať sa. Miesto, ktoré som málokedy našla prázdne. Miesto, kde som sa mohla kedykoľvek ponoriť do ticha v kaplnke, pomodliť sa, alebo len tak ticho sedieť a pozerať pred seba na kríž. Prežité chvíle keď je človeku smutno, keď sa teší, keď sa bojí, keď sa potrebuje vykecať, keď si potrebuje poplakať, keď potrebuje byť ticho.

Moje dovtedajšie týždenné a celonočné „vymetačky“ diskoték stratili svoj šmrnc. Netvrdím, že sa rada nezabavím a rada nejdem na pivo, ale akosi som upustila od toho opiť sa za každú cenu a pretancovať celú noc, prípadne vonku sedieť na chodníku a čakať kým aspoň trochu vytriezviem, lebo sa mi krúti celý svet. Samozrejme nikto ma nenútil tak isto ako ma nikto nenútil prísť do UPC. Ale s radosťou by som to spravila znovu. Otvoriť dvere UPC a veci, čo sa od toho odvíjali, boli pre mňa ten najlepší spôsob ako prežiť posledné chvíle na vysokej škole. A veľké ĎAKUJEM posielam ľuďom, cez ktorých som sa tam dostala.

Jana