Rubrika: Svedectvá

Čo mi dalo UPC… (II.)

HudakPREDHOVOR: V UPC vítame nových študentov – prvákov a spomíname na absolventov, ktorí s nami prežili spoločný čas. V rámci série článkov „Čo mi dalo UPC…“ sa s vami podelíme o skúsenosti či zážitky jednotlivých absolventov s našim UPC.


Hmm .. Čo mi dalo naše (áno, naše, stále sa v ňom cítim ako doma :)) UPC? Skôr, čo mi nedalo :)? Poviem to takto, mám tam papuče :). To môže naznačovať všeličo, ale ja tým chcem povedať, že som sa v UPC cítila ako doma.

V ten, v podstate krátky čas môjho života, všetko to, čo predstavuje UPC (teda kaplán, členovia, čajovňa, kaplnka, sv. omše, stretká), bolo môj život. Škoda, že tento svet sme spolu s kamarátkou objavili až koncom 4. ročníka, ale nemenila by som za nič na svete. Začiatky môjho spolunažívania s UPC boli také nesmelé, ale rýchlo sa stalo mojou prioritou no.1. To znamená, že nepotrebovala som si nájsť čas na UPC, ale čas na školu :). Hoci som vychovávaná vo viere, až tu som pochopila význam mnohých slov, ktoré som často počula v kostole. Moja „viera“ sa zmenila na vôľu byť pravým kresťanom. V tej maličkej kaplnke som pocítila, že sv. omša je aj pre mňa. Počas 1. výročia tohto skvelého diela som v sebe cítila taký pokoj ako nikdy. Je mi úplne jasné, že Božia ruka je nad UPC a že idem dobrým smerom…

Nielenže som spoznala veľa skvelých ľudí (dokonca aj pravého profesionálneho hokejistu :-)), ale mala som možnosť s nimi zažiť nezabudnuteľné chvíle. Nadýchaný šalát na mojej prvej duchovnej obnove v živote v tichu nádhernej prírody, Jaro s rezervou, vtip na záver sv. omše, kývajúci pápež naživo, preukázanie bežeckej zdatnosti na letisku Rome Ciampino, to rýchle tempo v uličkách Ríma, sv. omša v bazilike sv. Petra, stretnutie vysokoškolákov AKADEM, fašiangovica, narodeninová torta UPC, Jaro biskupom, noc v UPC, polnočný obed, večerné neformálne posedenia s kaplánom, predštátnicová chatovica … a nielen to. Každodenné vtípky a radosti, ale aj starosti, ktoré vždy, evidentne s Božou pomocou, dopadli nad naše očakávania. A teraz si iba hovorím: „A ja som bola toho súčasťou :)!“ Čo Vám budem hovoriť..

No a tak sa moje „ja“ zmenilo. Odkedy je UPC TN súčasťou môjho života som iná. Zmenili sa moje hodnoty, môj pohľad na svet, a môj život a vzťah k Bohu má nový rozmer. Som jednoducho veľmi vďačná. Vďačná, za to, že otec Juraj vždy vydržal a trpezlivo odpovedal na moje (často odveci :)) otázky, za to, že to nikdy nevzdal, za to, že sa o UPC stará ako najlepšie vie, a že mu to ide!, za všetkých tých ľudí, ktorých som práve v UPC spoznala, za to, že som tam bola a hocikedy sa tam môžem vrátiť (ešteže mi otec Juraj zabezpečil doživotné práva v UPC :-))… No a ako vraví jedna kamarátka „vďačný nemôže byť nešťastný“ :)!

Kyka

Čo študentský život dáva a čo berie?

Prinášame vám záznam (4,5 MB, MP3 audio) z jedného z úvodných stretnutí v novom akademickom roku. Krátka reportáž o novinkách v UPC Trenčín v tomto školskom roku, odvysielaná Rádiom LUMEN 23.9.2011. Pripravil spravodajský redaktor Ľuboš Hamaj.

Príspevok bol zahlásený týmito slovami: Na viacerých vysokých školách sa tento týždeň začal nový akademický rok. Po prázdninách sa tak zapĺňajú aj priestory jednotlivých univerzitných pastoračných centier. Mladí Trenčania sa v pondelok večer stretli na prvej mládežníckej svätej omši po letnej prestávke. V kostole Notre Dame sa zišli nielen vysokoškoláci, ale i stredoškoláci, ktorí prišli prosiť Boha o posilu do nového školského či akademického roka.

Čo mi dalo UPC… (I.)

HudakPREDHOVOR: V UPC vítame nových študentov – prvákov a spomíname na absolventov, ktorí s nami prežili spoločný čas. V rámci série článkov „Čo mi dalo UPC…“ sa s vami podelíme o skúsenosti či zážitky jednotlivých absolventov s našim UPC.


UPC – Univerzitné pastoračné centrum. Názov, ktorý by som ešte pred dvomi rokmi prirovnala k ôsmemu divu sveta. Netušila som, že vôbec niečo také existuje. Pamätám sa ako som prvý krát s mojou spolubývajúcou vošla na pôdu UPC. Hanblivo a s očakávaním, čo tu asi tak budú chcieť odo mňa. No zvedavosť zvíťazila a som tomu rada. Nikto ma neuhryzol, nezjedol, žijem.

Ako prvé ma šokovalo, že náš univerzitný kaplán o. Juraj pozná moje meno. Časom sa ukázalo, že to, že som vtedy otvorila tie dvere bol veľmi dobrý ťah. Môj život sa odvtedy dosť zmenil. Spočiatku som chodila do UPC ako keby „na skúšku“ či to bude fungovať, potom stále častejšie a nakoniec som tam bola každý deň. To miesto mi jednoducho učarovalo. Stretla som tam úžasných ľudí. Zistila som, že na sv. omšu nemusím ísť. Ale tiež som zistila, že na ňu chcem ísť. A to nie len v UPC, ale kdekoľvek. Po takmer dvoch rokoch môžem napísať, že tie dve miestnosti (ak nerátam kaplánovu pracovňu) znamenajú pre mňa veľa. Miesto, kde som stretla výnimočných a úžasných ľudí. Miesto, kde si človek môže oddýchnuť. Miesto, kde som si mohla sadnúť ku káve a k dobrej knihe alebo len tak porozprávať sa. Miesto, ktoré som málokedy našla prázdne. Miesto, kde som sa mohla kedykoľvek ponoriť do ticha v kaplnke, pomodliť sa, alebo len tak ticho sedieť a pozerať pred seba na kríž. Prežité chvíle keď je človeku smutno, keď sa teší, keď sa bojí, keď sa potrebuje vykecať, keď si potrebuje poplakať, keď potrebuje byť ticho.

Moje dovtedajšie týždenné a celonočné „vymetačky“ diskoték stratili svoj šmrnc. Netvrdím, že sa rada nezabavím a rada nejdem na pivo, ale akosi som upustila od toho opiť sa za každú cenu a pretancovať celú noc, prípadne vonku sedieť na chodníku a čakať kým aspoň trochu vytriezviem, lebo sa mi krúti celý svet. Samozrejme nikto ma nenútil tak isto ako ma nikto nenútil prísť do UPC. Ale s radosťou by som to spravila znovu. Otvoriť dvere UPC a veci, čo sa od toho odvíjali, boli pre mňa ten najlepší spôsob ako prežiť posledné chvíle na vysokej škole. A veľké ĎAKUJEM posielam ľuďom, cez ktorých som sa tam dostala.

Jana