Rubrika: Nezaradené

Spätná väzba: Víkend pre mužov 2017

UPC

VÍKEND PRE MUŽOV. Zubák, okr. Púchov, október 2017 „Buď silný a udatný, neboj sa a neľakaj sa!? Veď Pán, tvoj Boh, je s tebou pri všetkom, čo podnikneš!“ Jozue 1,9

Na mužskej víkendovke v obci Zubák sme sa ako tím UPC Trenčín zúčastnili veľmi zaujímavého programu v pastoračnom centre na miestnej fare. Program začal po príchode bohatým občerstvením. Večer sme začali slávením sv. omše. V kázni sa nám 20 mužom prihovoril o. Juraj. Témou kázne bola Mužskosť vs. Mužnosť, čo znamená byť mužom? Prvý piatok v mesiaci sme si uctili Krížovou cestou, ktorú sme absolvovali v lese pri horení fakieľ. Ticho Getsemanskej záhrady sme strávili nad premýšľaním a zároveň hodnotením našich životov v kontraste s Ježišovým životom a pohľadom na seba poslednými vecami.

Sobotňajší program sa začal raňajkami a workshopom na tému: Slovo chlapa.Aby sme pokračovali v zmysle princípu Modli sa a pracuj, zapojili sme sa do manuálnej činnosti na fare pod vedením miestneho pána farára. Po práci nás čakal vytúžený guláš, ktorý pripravili animátori.
Paintball je strategická hra, pri ktorej si mohli muži otestovať svoje bojové schopnosti a zručnosti. Hra prebiehala v areáli neďaleko Ilavy. Večerná omša sa konala na nádvorí Lednického hradu. O. Juraj nás v kázni vtiahol do problematiky mužského strachu. Večer sme zavŕšili adoráciou a piesňami, ktoré nám spievali bratia zo Prievidze. Po adorácii sme pokračovali v prehlbovaní vzťahov v osobných rozhovoroch.

Podobne ako v sobotu, aj v nedeľu sme začali rozcvičkou a rannou modlitbou breviára.
Nedeľa sa niesla v znamení našich očakávaní a predstáv, ktoré by sme radi chceli zakomponovať do našich každodenných životov.
Zbrojenie – príprava do boja – to je názov témy, ktorou sme sa zaoberali počas programu a hľadali sme nasledovania vhodné vzory. Jeden sme našli v podobe Titusa Zemana. V krátkom videu sme si pripomenuli jeho unikátny život, mužskú nebojácnosť a obety.
Celý program sme ukončili chutným slávnostným obedom.

Som veľmi rád, že som mohol byť na úžasnej víkendovke spolu s tými správnymi chlapmi a mohol som prežiť ten pravý a nefalšovaný čas s mužmi s veľkým M.

Jaroslav

Na víkendovku som išiel aby som sa posunul ďalej v mužskosti, zistil, spoznal, poučil sa, aby som sa v tom smere posunul ďalej. Na podobnej mužskej víkendovke som ešte doteraz nebol, takže to bola pre mňa nová skúsenosť. Čo som pochopil? Ako to na mňa vplývalo? Celkový dojem? Podľa mňa, táto víkendovka, čo sa týka organizácie, bola asi najlepšia zo všetkých akcií, na ktorých som zatiaľ bol. Stále bolo čo robiť, človek sa nenudil, bežalo to rýchlo.

Piatková omša, resp. kázeň o. Juraja bola veľmi silná. Bolo vidno, že fakt tomu obetoval veľmi veľa času a príprav a stálo to za to!! Možno myšlienky, ktoré mi utkveli v pamäti: „Život muža je boj, v budúcnosti to bude stále žena, dieťa a nejaký Herodes v pätách“. „Muža robí jeho charakter“. A naozaj, človek sa do 35 vyvíja pracuje na sebe, posúva sa. Uvedomil som si, že to je tak, a že práca na sebe je veľmi náročná, a vyžaduje veľa odvahy a trpezlivosti. Možno preto tak málo mužov nepracuje na sebe a volí radšej tu druhú variantu, utekajú sami pred sebou, a ako si spomínal, ono ich to dobehne v dospelosti v 40-50tich rokoch, a potom je to oveľa ťažšie niečo meniť ako teraz v mladom veku. Preto som si možno uvedomil, že to, čo prežívam teraz v tomto mojom období, je veľmi dobre, lebo pracujem na sebe a je to veľa krát cez bolesť a utrpenie, ale to ovocie bude stáť za to. A tak by som to možno prirovnal k poľu: poorieš, posadíš, polievaš, atd. je to namáhavé, no výsledky vidíš až za pár rokov, ale tie výsledky stoja za to. Takže ma to povzbudilo ako muža, že je to strašne dôležité obdobie, a muž sa neposúva ďalej cez dobré obdobia, ale práve cez to ťažké, náročné, vtedy sa muž stáva pomaly mužom. Som veľmi rád, že pracujem na sebe 🙂

Ďalej mi utkvelo v pamäti, ako zistiť alebo resp. ako sa prejavuje pravý muž. Pravý muž pozdvihuje a to bolo veľmi silné pre mňa toto poznať, lebo je to tak. Aj o. Juraj je toho príkladom, a to aj v mojom prípade, aj u iných. Má vo mňa dôveru, dáva nám ju, verí nám. A tak sa vo mne otvorila túžba, že ja tiež chcem byť chlap, ktorý pozdvihuje iných, nie ich rieši, ohovára atd. ale práve naopak, pozdvihuje ich a tak dáva priestor tomu, aby rástli.

Ďalej sa mi páčila výzva, aby sa nikto na nič nehral. Chlapi boli otvorení, nedávali si servítok pred ústa a bolo to super.
Podľa mňa to bola veľmi dobrá víkendovka a je to veľmi dôležité, aby chlapi pracovali na sebe, aby sme boli raz fakt dobrými manželmi a otcami. Aj tie aktivity, práca, paintball, podľa mňa to bolo veľmi kvalitne spravené. Aj jedlo bolo úžasné, vidno, že sme tam mali kuchára.

Možno čo mi tam chýbalo je také globálnejšie zdieľanie na konci. Viem, že už na to nebol čas. Cestou späť sme boli všetci unavení, to som si tiež myslel, že sa nejako pozdieľame, ale nevyšlo 🙂

Čo si z toho odnášam, na čom chcem pracovať:
– Chcem pracovať na tom, ako byť správny chlap, táto víkendovka mi ukázala cestu, po ktorej sa oplatí isť, čo zmeniť, v čom zabrať atď.
– Zistil som, že investícia do seba samého stojí za to, možno teraz to nevidím ale v budúcnosti to bude stáť za to.
– Spoznal som, že v tom boji s čistotou nie som sám, že to je problém mnohých a že je úžasné počuť také povzbudivé slová ako od Michala.
– Možno začať meniť veci v maličkostiach, nie veľké veci ale drobnosti typu (ozvať sa v spoločnosti, povedať svoj názor atd. možno drobnosti v očiach iných, ale pre mňa sú to veľké veci)
– Byť trpezlivý sám zo sebou, a pracovať na sebe.
– Zmyslom života by malo byť sebadarovanie, bez toho stráca život zmysel.
– Ďalej som si uvedomil že som strašne vďačný za nášho UPC kňaza, že nás vedie ako chlapov a že má s nami trpezlivosť.
– Uvedomil som si, že fakt chcem žiť tú autentickosť, spoznať svoje dary a pracovať s nimi, nehľadieť na dary druhého, ale pracovať so svojimi. Prestať sa porovnávať.
– Chcem byť dobrý manžel a muž pre svoju ženu.

Možno toto tak zanechala vo mne táto víkendovka. Chcem sa Ti poďakovať o. Juraj, za Tvoje slovo, prednášky. Mal si to veľmi dobre pripravené. Verím že takéto víkendy budú častejšie lebo nám chlapom sa treba stretávať a učiť sa jeden od druhého ako žiť v tomto svete, a pri tom žiť vieru.

Daniel

Bol som prvý krát na víkendovke, ktorá bola iba pre mužov. Veľmi sa mi tam páčilo, zažil som veľmi dobý čas v dobrom kolektíve mužov, ktorí mali približne rovnaké problémy, nedostatky, slabosti ako ja a snažili sa načerpať skúsenosti, vypočuť si názory iných kresťanských mužov a možno ich aj tak pri omšiach, adorácii a krížovej ceste odovzdať do Božích rúk. Veľmi sa mi páčila aj otvorenosť mužov pri zdieľaniach v skupinkách a aj pri rozhovoroch a svedectvách, kde sa nikto nebál hovoriť pred ostatnými o svojich problémoch. Páčil sa mi aj hlavný hosť na víkendovke náš kaplán Juraj, ktorý si pripravil naozaj kvalitné témy o ktorých by sa asi normálne v kostole hovoriť nedalo a slúžil nám aj pekné sv. omše. Veľmi sa mi páčil aj program víkendovky – rozmýšľanie osamote v lese, krížová cesta v lese, ranné rozcvičky (aj keď boli dosť ťažké :D), paintball, pri ktorom som si aj viacej uvedomil aké ťažké to majú vojaci, ďalej pomáhanie miestnemu pánovi farárovi a aj adorácia, omše a rozhovory.
Myslím, že som sa tam aj dosť posunul a uvedomil nejaké veci. Napríklad som niekedy mal problém s tým, že som sa podceňoval, vravel som si že som nanič, keď mi nič nešlo a nedarilo sa mi. Tam som si tak uvedomil, že moja hodnota nie je v mojich známkach a ani v dievčatách, ktorým sa páčim a ani vo vyhratých zápasoch, ale že Boh ma stvoril veľmi dobre a v srdci mám Krista. Tam je moja hodnota, ktorá musí byť dosť veľká, keď sám Ježiš sa rozhodol za mňa zomrieť.

Janči

Spätná väzba: Človek pre človeka 2017

UPC

UPC-čkari v úlohe animátorov detského letného tábora n. o. Človek pre človeka, Prešov, pre znevýhodnené deti zo severovýchodu Slovenska.

Na tábore bolo úplne úžasne. Najprv som sa dosť bála, mala som strach, či budem dobrou animátorkou. Prvé dni boli pre mňa náročné, ale postupne, ako sme sa spoznávali a začali si viac dôverovať, začali decká hovoriť aj o svojich ťažkostiach. A úplne najlepšie bolo pozerať sa na ich šťastné tváričky. Aj keď som už niekedy nevládala a najradšej by som zostala v posteli, keď som videla úsmev od ucha k uchu a iskričky v očiach, povedala som si, že to má zmysel, a že deti sú šťastné, že tam sme spolu s nimi a pre nich. Som naozaj veľmi rada, že som tam mohla byť a sebou prispieť k radosti detí. Tento čas strávený s deckami formoval aj mňa, moju osobnosť. Veľmi mi to pomohlo. Ďakujem veľmi pekne za všetko.

Janku U.

Tábor človek pre človeka je vždy úžasným zážitkom. Keďže som sa ho zúčastnil už tretí rok, tak som sa na tábore cítil, akoby som prišiel domov. Deti na tábore vytvorili výbornú atmosféru a aj napriek tomu, že to nemali v živote ľahké, dokázali obohatiť aj mňa. Na tábore bolo mnoho dospievajúcich mladých ľudí, ktorí boli vždy ochotní pomôcť a to nie len pri príprave aktivít, ale aj keď sa bolo treba starať o mladšie deti. Bolo na nich vidieť veľký zmysel pre zodpovednosť, starostlivosť a obetavosť. Avšak na niektorých deťoch bolo vidieť, že to v živote nemali ľahké. Ja som mal napríklad v skupinke dvoch chlapcov, ktorí neustále niekde zabiehali a stále si vyžadovali našu pozornosť. Preto bolo treba pri nich uplatňovať úplne osobitý prístup a neustále mať „oči na stopkách“. Ale myslím si, že aj to bola pre mňa dobrá skúsenosť, pretože chlapci si ku mne vytvorili vzťah a postupne som zistil čo na ktorého platí, a tak ku koncu tábora som s nimi celkom dobre vychádzal. Mňa osobne sa asi najviac dotklo to, ako sa niektoré deti vedeli úprimne a otvorene modliť. Na tábore sme totiž celý čas mali k dispozícii meditačnú kaplnku a sám som bol veľmi prekvapený, koľko detí tam chodilo. Celkovo sa mi na tábore páčilo a bola to pre mňa veľmi obohacujúca skúsenosť.

Martin S.

Keď mi Rózka volala, či chcem ísť, bola som strašne šťastná, že si konečne môžem skúsiť byť animátorkou. No keď mi potom povedala o aké deti ide, nebola som si istá, či som schopná to zvládnuť. Keď som sa radila s kamarátkami, povedali mi, že oni by to nezvládli, no ja som si povedala, že ja to nejako zvládnem. Som veľmi rada a vďačná za príležitosť ktorú som dostala. Aj svojmu rozhodnutiu. Zážitky, ktoré som si odniesla z tábora, sú nezabudnuteľné. Decká boli super. Aj cez ich rany bolo vidieť, ako si užívajú každú chvíľku, ktorú sme spolu prežívali. No tábor zmenil aj mňa: môžem povedať, že tábor ma priviedol k viere. Nieže by som pred táborom neverila, moja viera sa však prehĺbila. Keď som prišla z tábora, veľa mojich blízkych si všimlo, že som sa zmenila. A je to tak. Veľa vecí som si vďaka deckám uvedomila. Úplne sa zmenil môj pohľad na mojich rodičov, súrodencov i priateľov; ďakujem za možnosť zmeniť sa a posunúť svoju vieru. Patrí vám veľká vďaka.

Zuzka V.

Tábor hodnotím veľmi kladne. Mladí boli úžasní. Veľmi sa zabávali. Dúfam, že sme ich troška odtrhli od ich každodenných trápení, ktoré prežívajú doma. Čo ma najviac potešilo a ešte stále teší je to, že som mal možnosť pomodliť sa s jedným chalanom z mojej skupinky a popri modlitbe sme sa spolu porozprávali o svojich trápeniach, ktoré nám každodenný život pripravil. Ďalej ma veľmi teší to, ako sa mi zdôveril: bol sa pomodliť v kaplnke aj sám a poriadne sa tam vyplakal a odovzdal Bohu všetky svoje trápenia. Mám z toho obrovskú radosť. Čo mi tento tábor dal je najmä to, že keď budem rodič, viem, že mám byť poriadny a všetku lásku dávať svojim deťom a nikdy ich nezarmútiť.

Filip R.

Možnosť ísť opäť po roku na tábor ma veľmi potešila. Služba pre deti z problémových rodín, ktoré nezažili skutočné detstvo bola pre mňa živým a radostným evanjeliom. Bola to krásna možnosť pomôcť, rozosmiať, uzdraviť no zároveň si aj uvedomiť, ako veľa som dostal a dostávam. Množstvo vynaloženej práce a úsilia sa mnohonásobne vykompenzovalo detským úsmevom či vyjadrením vďaky od teenagera. Prešiel som si však aj odmietaním a budovaním dôvery, čo bolo ešte ťažšie no o to vzácnejšie. Myslím, že každý, kto niečo takéto prežije bude súhlasiť s tým, že tento tábor mi dal omnoho viac ako som doň vložil ja.

Ondrej M.

Pre mňa bol tábor veľkým požehnaním. Pán Boh prekvapoval príležitosťami a skutkami, ktoré robil skrze nás 🙂 Na začiatku pri zadeľovaní skupiniek som sa trochu zľakla, pretože s deťmi vo veku 11-13 rokov som nemala žiadne skúsenosti, ale strach ma prešiel hneď ako som sa dozvedela, že mám spolu animátora Filipa. Povedali sme si, že to dáme .. 🙂 počas tábora sme viac spoznávali deti cez hry, výlety a zdieľania v skupinke 🙂 Mojim najkrajším zážitkom boli náhodné objatia od detí, keď som išla len tak po chodbe. Boli to chvíle, keď som sa ponáhľala, mala plnú hlavu vecí, čo bolo treba stihnúť a práve vedy som dostala energiu a nasadenie do ďalších aktivít 🙂 Veľmi ma potešila radosť detí počas cesty vlakmi, pretože ja beriem vlaky ako prirodzenú súčasť života a niektorí vlakom cestovali prvý krát. Cestu si užívali a ešte večer pred spaním mi hovorili, že to bol ich najkrajší zážitok… ☺ ako animátori sme sa vedeli navzájom podržať, pomôcť si a to veľmi uľahčilo našu službu… Veľká vďaka patrí všetkým, ktorí sa zaslúžili o tábor, predovšetkým tete Terke, otcovi Jurajovi a za pomoc Pánu Bohu 🙂 bola to skvelá príležitosť na načerpanie nových skúseností a konanie dobra…

Mima T.

Mal som možnosť byt súčasťou tohtoročného tábora, ktorý sa konal na východe Slovenska. Určité veci som si uvedomil až po niekoľkých týždňoch od jeho skončenia. Začal by som mojou rodinou, mojimi blízkymi, ktorých mam naokolo a ktorých beriem ako samozrejmosť. Až keď som videl aké následky má na dieťa nekompletná rodina, poďakoval som sa Pánu Bohu, aké mám šťastie. Veľmi ma ďalej tešila vďačnosť detí, ich šťastné oči plné radosti. Tieto pocity vo mne zostali doteraz a veľmi rád spomínam, ako som naplno využil čas strávený v tábore.

Jakub J.

Tento tábor bol výnimočný. Prvý krát v mojom živote som pracoval s malými deťmi. Bola to pre mňa veľmi cenná skúsenosť. S malým dieťaťom sa pracuje úplne inak ako s dospievajúcim človekom. Na začiatku bolo dosť ťažké získať si ich pozornosť, dosiahnuť, aby ma počúvali a nie im ešte vysvetľovať základy viery. Postupne, ako som ich spoznával som začínal chápať, že dieťa sa správa prudko reaktívne na to, čo žije. Dospievajúci človek veľa vecí drží v sebe a je veľmi ťažké dosiahnuť, aby sa otvoril, no u detí to bolo inak. Už po prvom dni som ako tak vedel, čo je bolesťou pre tieto deti. Ani jedno nezakrývalo to, čo mu chýbalo. Kto mal doma málo papať tak chcel stále jesť. Často krát sa pýtal, kedy budeme zasa papať. Dieťa, ktoré doma asi nemalo uznanie a nestarali sa oň, si stále vyžadovalo pozornosť, stále som sa mu musel venovať. Bolo pekne vidieť čo tie deti žijú, v čom majú deficit. Nehrali hry. Ešte to nevedeli a neuvedomovali si to natoľko, aby sa to snažili zakrývať. Toto ma zaujalo, že oproti teenagerom v mojom veku nič nehrali, boli tak ľahko čitateľné a dali mi najavo, čo ich trápi. Úplne sa mi k nášmu táboru hodí veta ,,Ubezpečujem vás, že iba s pokornou mysľou dieťaťa ta môžete vstúpiť a niečo znamenať.“ (Mt 18,4). Tie deti aj keď niečo robili zle tak viem, že to zle nemysleli a po chvíli sa vrátili späť a opäť mali úsmev na tvári. Podobne, aj keď som ja niečo urobil zle, tak odpustenie prišlo o chvíľu a s úsmevom. Rozprával som sa s nimi aj o Bohu aj keď to bolo dosť ťažké. Jeden z chlapcov mi hovoril, že Ježiš ho má veľmi rád a že mu odpúšťa keď urobí niečo zlé. Bolo mi posilnením vidieť, ako tak malé dieťa chápe resp. dôveruje Božej láske a milosrdenstvu. Myslím, že na konci tábora to bolo super, že som už vedel ako asi sa môžem ku nim správať bez toho, aby som im ublížil. Nepotreboval som slová na to, aby som zistil, čo ich trápi. Stačilo ich jednoducho vnímať a oni mi to sami dali najavo. Bolo pre mňa veľmi cenné získať túto skúsenosť… Hľadať si cestu aj k malým deťom a pracovať s nimi. Boli pre mňa inšpiráciou k tej úprimnosti, ktorú mi ukázali.

Adam M.

Bola som jedna z desiatich animátorov. Našim poslaním bolo slúžiť druhým, vypočuť, utešiť, zdieľať, mať rád, zabudnúť na seba… Pri odchode na tábor som mame povedala: ako môzem ísť sprostredkovať Lásku deťom JA, ak JU sama v sebe nemám? Musím povedať, že byť kresťanom „vonku“ je pre mňa jednoduchšie, ako kresťanom doma. Zvieral ma pocit, že sa idem na niečo hrať. Bol to pre mňa veľmi dynamický. Popri všetkých povinnostiach na tábore som cítila okolo seba Dobro. Cez decká som odhalila aj svoje zranenia. Boh sa ku mne prihováral cez ich trápenia, ktoré mi boli blízke, cez veľké srdcia animátorov, cez múdre slová otca Juraja a cez láskavé a zrelé ženy – tetu Terku a Martu. Tento tábor bol pre mňa dôkazom, že zmeniť a uzdraviť človeka môže jedine ON. Dôkazom Dobra na zemi, ale aj zla. Bol to čas stať sa zrelším človekom. Čas uvedomiť si, že bolesť a trápenie nepominú. Ale existuje nádej: je tu vždy Boh, ktorý miluje a uzdravuje.

Rozália M.

Tábor by som zhodnotila, že dopadol veľmi, ale veľmi dobre. Aj keď som tam odchádzala nevyspaná, cítila som v sebe, že keď prídem medzi deti, všetko sa zmení. A aj to tak bolo… Veľmi som sa potešila, keď som zbadala plný autobus detí, ako nám mávajú. Bol to neskutočne až taký hrejivý pocit pri srdci. Na tábore všetko klapalo ako hodinky. Či už spolupráca medzi animátormi alebo medzi nami a tetou Terkou. Môj najväčší zážitok z tábora bol rozhovor s jedným dievčaťom, od ktorého som mohla tak veľa duchovne načerpať, že sa to nedá ani popísať. Pochopila som tam aj to, aká je sebaúcta veľmi dôležitá, ale aj aké je dôležité presadiť si svoj vlastný názor. Najhlbší pocit tepla, ktorý stále vo mne doznieva, je večerná adorácia so staršími na záver tábora…

Klaudia F.

Milí darcovia,

aj vďaka Vám sme mohli uskutočniť letný tábor pre deti z našej n. o., za čo Vám všetkým prejavujem úctu a vďaku. Človek pre človeka n. o. pracuje s deťmi zo sociálne slabších a znevýhodnených rodín. Často ide o detí s ťažkým osudom, ťažkými životnými a emocionálnymi podmienkami. Našou hlavnou snahou je týmto deťom dopriať čo najviac príjemných a šťastných chvíľ a pomáhať s čím môžeme. www.clovekprecloveka.sk
Ďakujeme za príspevky doručené prostredníctvom univerzitného i nášho táborového kaplána ThDr. Juraja Sedláčka, PhD., ktoré pomohli vykryť týždňovú účasť, stravu a ubytovanie 10 animátorov a študentov z UPC TRENČÍN a jedného bohoslovca z Kňazského seminára v Nitre, na 11.ročníku tábora Človek pre človeka, ktorý sme usporiadali v Slovenskom raji v dňoch 06.08 – 11.08.2017.

Ich úlohou bolo plnohodnotne vytvoriť táborový program, ktorým vyplnili každú chvíľu prežitú spoločne s našimi deťmi. Animátorom sme zverili skupinky, dozor, program, zdieľanie, zvládli to úžasne, za čo im patrí náš obdiv a veľké Ďakujem. V duchu preventívneho systému sv. Jána Bosca bývali deti po skupinkách s mladými na izbách, čo ešte viac zefektívnilo ich výchovný dosah a mohli ísť príkladom. Mali sme kaplnku, v ktorej sme všetci čerpali z prameňa. Neziskovka zasa dotovala deti, priamych účastníkov tábora, takže vykrytie animátorov bola pre nás všetkých veľká pomoc.

s úctou a vďakou

Terézia Baníková, riaditeľka n. o. Človek pre človeka

Čo mi dalo UPC… (V.)

HudakPREDHOVOR: V UPC vítame nových študentov – prvákov a spomíname na absolventov, ktorí s nami prežili spoločný čas. V rámci série článkov „Čo mi dalo UPC…“ sa s vami podelíme o skúsenosti či zážitky jednotlivých absolventov s našim UPC.


UPC viac, ako tri písmená

Univerzitné pastoračné centrum, pojem pre niekoho známy, pre mnohých menej známy a pre ostatných predstava, pár, možno nudných ľudí zahĺbených nonstop v modlitbe. Pri predstave koľko je ľudí, koľko je nás takých, čo v živote cítia, že niečo im chýba. Niečo, čo nevedia pomenovať, hľadajú to, kde sa dá, na diskotékach, v obchodných centrách, v partiách ponúkajúcich falošné priateľstvá, no stále to nenachádzajú. Koľký z týchto ľudí po čase zistia, že i keď majú možno všetko, chýba im len niečo malé, nejaká neznáma ingrediencia, koľkí skončia vyhorení ako fakľa už v mladom veku a pritom všetko, čo hľadajú majú na dosah ruky. Skúsme nazrieť za oponu, na UPC z druhej strany.

Človek ako mnohí iní, na prvý pohľad ničím výnimočný, možno až príliš obyčajný. Má vysnívanú prácu, slušne zarába, má dostatok času, aby si plnil cestovateľské sny a nasýtil tak svoje srdce pútnika, má rodinu, ktorá mu je úžasnou podporou a tých najlepších, časom preverených priateľov, o ktorých vie, že ho nikdy nesklamú. Je si vedomí ako veľa má, vie, že ma viac ako potrebuje, prijíma to ako dar a je za všetko vďačný. Cíti obrovské šťastie. A predsa prichádzajú chvíle, kedy cíti, že mu niečo chýba, niečo malé a pritom neuveriteľné silné, cíti potrebu realizovať sa, viac dávať a učiť sa lepšie prijímať. Odmieta žiť len tak, chce dať životu hĺbku, vie, že sa to dá, túži po tom, len nevie, čo, kde a ako. Nuž ako to už v živote chodí, ak po niečom naozaj túži, nejakým spôsobom sa to k nemu dostane. Krásnou náhodou spoznáva úžasných a krásnych ľudí, kecajú, rozumejú si, smejú sa a oni ho pozývajú medzi seba, pozývajú ho do UPC-čka. Tento človek je hanblivý, ale miluje život a jeho aktivita mu nedovolí pozvanie neprijať. Teší sa, i keď nevie, čo má očakávať. Prichádza do UPC a čo vidí: množstvo krásnych, čistých, milých, mladých ľudí. Po pár stretnutiach ich spoznáva a nazýva ich priateľmi, pretože to tak cíti. Všetko mladí ľudia, ktorí by teraz mohli sedieť niekde na káve, zabávať sa, alebo zarábať viac peňazí. Miesto toho sa stretávajú, aby sa od seba niečo naučili, aby sa podelili o seba, aby sa rozdávali. Chcú viac, chcú sa naučiť ako správne žiť a šíriť to ďalej, chcú sa realizovať, nechcú viac mať, chcú viac byť, byť pre iných, ukladajú do ústrania to sebecké ja, ktoré je v každom z nás a povyšujú iných ľudí pred seba. Nerobia to pre odmenu ani vďaku, robia to z vďaky a lásky, ich odmenou je, že smú. Vo svojom živote postavili Boha na prvé miesto a všetko ostatné sa zaradilo u nich na správne miesto. Boh im na oplátku odhaľuje pravé hodnoty a krásu všedných vecí. Veria v silu modlitby, hlavne spoločnej modlitby, tej ktorá vyslaná do sveta robí zázraky. Vedia, že sú iba malými farebnými kvapkami v oceáne ale chcú byť tými kvapkami, čo zafarbia mnohé ďalšie. Toho človeka si získali, získali ho čistým priateľstvom, zábavou, hlbokými myšlienkami, krásnymi slovami podoprenými skutkami a aktivitou. Cíti sa s nimi skvelo, vyplnili v jeho živote posledné prázdne miesta, on vie, že pri nich sa môže stať lepším, chce na sebe pracovať, aby i on bol pre nich prínosom, pre tých úžasných mladých ľudí, ľudí obdarených množstvom darov a talentov, ona má dar, že krásne spieva, on nádherne hrá, tamtá má úžasné hlboké myšlienky, tamtí radi filozofujú, niektorí krásne píšu, no dar lásky, priateľstva, sebaobetovania, dar chcieť plný život ich vystihuje všetkých.

Ako vravím, šikovní, krásni, čistí, úprimní, aktívni, mladí ľudia na ceste lásky, nie, nie sú dokonalí, len idú po ceste, ktorej veria a zdá sa, že je správna, ani nie sú bez chýb, majú ich, vedia o nich a pracujú na nich. Idú s láskou k láske, po neľahkej, ale neskutočne krásnej ceste.

A ten spomínaný človek, áno, tým človekom som ja, ja sa hrdím tým, že ku ním patrím, k ľuďom z UPC, ďakujem im zato a ďakujem i za ľudí, ktorým pomáhajú.

UPC, tri písmená, za ktorými stoja tri slová: viera, láska, nádej, lebo oni veria, v neho, v teba, v ľudí i v seba, lebo oni povyšujú lásku nad všetko ostatné a nádej preto, lebo s takýmito a pre takýchto ľudí má tento náš svet stále šancu.

Ak i tebe niečo chýba, hľadaj tam, kde je veľká pravdepodobnosť, že to nájdeš a ak by si náhodou nenašiel, spoznáš pár neskutočných ľudí, ktorí ti radi pomôžu a budú hľadať s tebou 😉

(Prevzaté so súhlasom autora Samuela Mitického z jeho blogu.)

Akoby to bolo len včera… (k 3. narodeninám UPC)

UPC

Ani sme sa nenazdali a naše UPC oslávilo 3tie narodeniny. V stredu 24.10. sa o 12.00 otvorili brány UPC. Pre návštevníkov bola otvorená zóna ticha, kde bola vystavená Sviatosť oltárna. Pri tejto príležitosti sa každý mohol v kaplnke ponoriť do ticha modlitby. Počas dňa nás osobne navštívili a prišli zablahoželať dvaja prorektori a niekoľko pedagógov, ktorí sa nemohli zúčastniť večerného programu. O 18.30 sa začala ďakovná omša. Zúčastnili sa na nej asi 4 desiatky študentov, niekoľkí pedagógovia a zamestnanci. V kázni náš kaplán o. Juraj hovoril o príkladných životoch patrónov UPC: o svätých Andrejovi-Svoradovi a Benediktovi. Dôraz v kázni kládol na Skalku pri Trenčíne a na rieku Váh, kde podľa dostupných prameňov pred tisíc rokmi rok sedával orol a na tom mieste našli neporušené telo mučeníka Benedikta: „V srdci každého z nás je malé miesto, v ktorom som len ja a Boh. Toto miesto je základným kameňom života každého z nás.“ Po tejto časti programu sme sa presunuli do Trenčianskej Závady na Gazdovstvo Uhliská. Na ranči sme sa mohli povoziť na koňoch a nakoniec sme si pochutnali na výdatnej spoločnej večeri. Po príchode na Skalku pri Trenčíne si noví členovia UPC mohli vziať kameň z Váhu a ten kameň môžu podpísať a priniesť do UPC pod oltár. Bude to pre nich symbol, že aj oni sú kameňmi UPC, na ktorých UPC stojí. Na brehu Váhu po zamyslení sa nad životmi svätcov sme vypustili 3 lampióny vo farbách UPC ako symbol 3tích narodenín. Podľa slov o. Juraja sa oslava narodenín vydarila. Na záver vyslovil prianie: „Prajem si aby sa rodina UPC-čkárov rozrastala a aby sme sa o rok zišli ešte vo väčšom počte.“

Bc. Jaroslav Spodniak

Kláštor pod Znievom: Supervízia a pomoc v komunite. Letná UPC akcia.

Euro

Počas letných prázdnin, 13. – 15. 7. 2012 sme navštívili komunitu Dobrý pastier v Kláštore pod Znievom. Je to útulok pre ľudí bez domova a pre závislých, priamo v priestoroch bývého kláštora. S jeho aktuálne vyše sto obyvateľmi ho má duchovne i materiálne pod palcom pán farár Vladimír Maslák. Domáce spoločenstvo sa snaží fungovať hlavne z práce vlastných rúk, teda je tu pridružená i malá farma s ošípanými, pár koníkmi, kozami a pod horou detašovaný plnohodnotný salaš. Klienti majú okrem zdravotného a sociálneho dohľadu príležitosť aj duchovnej starostlivosti a formácie, takže z ich pobytu môže byť dokonalý „wellness“ na najvyššej úrovni.

Naša 11- členná prázdninová jednotka sa ako správna návšteva snažila nielen dať s domácimi do rozhovoru, podľa možností povzbudiť svojím záujmom, ale taktiež sme sa pritom zúčastňovali na domácich prácach. Dievčatá čistili mrkvu a zemiaky, chalani pomohli na stavbe alebo pripraviť mäso do klobás, pán kaplán s ošetrovateľkou sa zdravotne postarali o pacientov. V sobotu poobede a v nedeľu sme stihli ešte 2 túry na Hrad Zniev a neďaleký Kľak.

Ak píšem, že sme sa snažili niekoho povzbudiť, tak pravdupovediac v mojom prípade (podľa reakcií i ďalších) to takmer tak išlo… iba presne naopak 🙂 Viem, že sa nejedná o ústav sociálnej starostlivosti: klienti prichádzajú sami a musia byť akurát triezvi, no podobnú atmosféru som skutočne nečakal. Keď v kuchyni prišlo na zvadu o to, kto momentálne viac potrebuje široký nôž, nečakal som, že skončí bez hrubého slova a mäsiar s 25 odrobenými rokmi sa ho vzdá a s úsmevom povie: „…pre teba všetko, Janko.“ Hoci sme sa pre kuchára (tetovaného) stali prácou navyše, nečakal som, že naaranžuje každému jedlo na tanier a so šarmom Delona sa uistí, či je všetko O.K. a prinesie mlieko navyše. Keď sú každý deň ranné chvály o 6.30, ruženec na obed a večer sv. omša, nečakal som, že všade bude cca 70 bývalých bezdomovcov. Okrem otca Vladimíra boli v kláštore niekoľkí sociálni pracovníci a bohoslovec. Neviem ako to vyzerá v iných útulkoch, no ak títo ľudia bývali tými na lavičkách v parkoch, u Dobrého pastiera sa vďaka domácemu tímu dejú veľké dobré zmeny. Na živote v komunite som sa zúčastnil na necelé dva dni a neodvážil som sa na otázky typu „Ako sa darí?, Čo vás sem priviedlo?“, tak neviem aké majú chlapi ďalšie plány, či a na čo sa tešia. Myslím ale, že pri takýchto zmenách tu veľa z nich vďaka Bohu uzrelo svoju nádej.

Som ozaj rád, že som sa sem cez UPC mohol dostať. V rámci verša „Poznáte ich po ovocí.“ to bol prenikavý zážitok, aké veľké je možné dielo ktoré Boh požehnáva.

Tomáš

Čo mi dalo UPC… (IV.)

HudakPREDHOVOR: V UPC vítame nových študentov – prvákov a spomíname na absolventov, ktorí s nami prežili spoločný čas. V rámci série článkov „Čo mi dalo UPC…“ sa s vami podelíme o skúsenosti či zážitky jednotlivých absolventov s našim UPC.


„Takých tu už bolo“… čiastočne a paradoxne aj táto veta sa stala motivačným prvkom, prečo som do UPC prišiel znova. Predpokladal by som, že z prvej návštevy Univerzitného pastoračného centra si odnesiem a zapamätám milšie slová 🙂 Fakt je ten, že som si ich zaslúžil a veľmi pekne za ne o. Jurajovi ďakujem.

Všetko sa to zbehlo akosi rýchlo a odrazu som bol v UPC na prednáške o Púti do Compostely. Spolužiačky ma stiahli. Téma bola lákavá, rád putujem 🙂 Odvtedy sme sa „nalogovali“ na UPC. Veľmi dobre si pamätám ako sme občasto (skr. občas aj často) chodili do UPC na úkor školy. Chceli sme spolupracovať na projektoch, cítili sme sa tam prijatí, bavilo nás to a obohacovalo. Bol to príjemný adrenalín a zároveň sme tam načerpali veľa nových síl do školy. Dôkazom toho sú naše inžinierske tituly 🙂

Počas takmer 2 rokov som s UPC priateľmi absolvoval množstvo kultúrnych, športových a duchovných akcií. Jednou z prvých, bol pre mňa splav Hrona a po pár metroch sme boli s kolegyňou vo vode. Každá akcia niečo vo mne zanechala… niečo nezmazateľné. Púť do Ríma bola veľká svojím rozsahom a pokrývala duchovnú, kultúrnu ale aj športovú stránku (predovšetkým cesta na letisko :)). Bolo úžasné tam zažiť silu duchovného Dedičstva. Nie je toľko miesta všetky zážitky napísať, ale pozývam vás „úplne hore, úplne dozadu“. Stretnete ma tam niekedy počas týždňa a pokecáme. Mám totiž doživotné práva v UPC 🙂

Aby som bol úprimný a objektívny, musím povedať, že UPC mi aj veľa vzalo. Dlhé roky úspešne zveľaďovanú pýchu a snáď ešte horšiu falošnú pokoru. Bol som perfektný (žeby zase tá pýcha?:-) v maskovaní. To som si uvedomil až s odstupom času… tak to už býva. Je potrebné po určitom čase sa ohliadnuť späť, aby sme vedeli zhodnotiť rast alebo pokles. Ani stagnácia nie je žiaden úspech, keďže život je cesta. Samozrejme, že s pýchou bojujeme všetci každý deň a trošku som si nechal aj ja 🙂
Zaujímavú etapu odštartovala sviatosť zmierenia v kancelárii kaplána. („Priblížte sa Bohu a priblíži sa k vám“). Boh, cez ľudí a ten priestor mi dal duchovnú silu do života. Odvtedy žijem.

Dovolím si tvrdiť, že ak by som neprešiel na svojej životnej ceste úsek UPC, nebol by som použiteľným mužom. Ďakujem Bohu, o. Jurajovi a ľuďom z UPC.
Opäť sa potvrdilo, že na počiatku bolo Slovo.

Peťo

Čo mi dalo UPC… (III.)

HudakPREDHOVOR: V UPC vítame nových študentov – prvákov a spomíname na absolventov, ktorí s nami prežili spoločný čas. V rámci série článkov „Čo mi dalo UPC…“ sa s vami podelíme o skúsenosti či zážitky jednotlivých absolventov s našim UPC.


Keď som sa dopočul že Univerzita bude mať UPC, potešil som sa, že spoznám nových ľudí naladených na tú istú vlnovú dĺžku a konečne tu bude pokojné miesto, v ktorom vždy bude dobrá nálada. Moje očakávania sa splnili na 200% 🙂

Asi ako všetci, aj ja som po prvýkrát otváral dvere nášho UPC s malou dušičkou. No veľmi rýchlo som si toto miesto a ľudí v ňom obľúbil. Prvá „vec“ čo ma prekvapila bol univerzitný kaplán o. Juraj. Na prvý pohľad pôsobil možno trochu prísne a striktne, no len čo otvoril ústa som zistil, že je to človek s veľkým srdcom otvoreným pre všetkých mladých ľudí. Nenašla sa ani jedna jediná téma, na ktorú by nebol schopný sa s nami baviť. Vždy vedel a vie dať dobrú radu a ukázať cestu z každej ťažkej situácie. Jednoducho človek s charizmou… s Duchom Svätým.

UPC mi tiež dalo množstvo nádherných zážitkov, ktoré som mohol prežiť so skvelou partiou, do ktorej určite zapadne každý nový UPC-čkar (tak že sa netreba báť prísť 🙂 ). Prechádzky po rakúskych Alpách v Mariazelli, letecká púť do Ríma, Ukrajina, …. zážitky, ktoré na škole inou cestou tak ľahko nezískate… a to viem o čom hovorím, som tu 6 rokov :). A to ani nespomínam fašiangové zábavy, oslavy narodenín, duchovné cvičenia v prekrásnej prírode, utorkové stretká (veru, utorok sa dá prežiť aj inak ako v niektorom z tamojších barov a navyše z toho nebolí hlava 🙂 ) a množstve ďalších akcií. UPC je pre mňa akýmsi iným, príjemnejším a svetlejším spôsobom pravého študentského života, ktorý má svoj cieľ. V konečnom dôsledku, UPC bolo jedným z faktorov, ktoré ovplyvnili moje rozhodnutie zostať ďalej študovať na treťom stupni štúdia na FŠT.

Veľké Bohu vďaka že mám tú česť byť jedným z členov tejto veľkej rodiny. Pevne verím, že túto možnosť bude využívať stále viac študentov, najmä tých, čo si možno ešte nevedia nájsť svoje miesto, či cítia nespokojnosť so svojím životom alebo potrebujú v sebe zaplniť prázdne miesto. UPC je tu práve pre Teba!

Dušan

UPC na Ukrajine

Euro

Big Euro Trip, veľký UPC výlet 8.-12.2.2012. Trasa: Trenčín-Košice-Čierna nad Tisou-Chop-Užhorod-Perečin-Užhorod-Malyj Selmencyj-Veľké Slemence-Pavlovce nad Uhom-52.púť radosti Vysoká nad Uhom-Strážske-Trenčín.

1.deň Trenčín – Užhorod, prehliadka mesta, ubytovanie
2.deň Tradičný bazár, popoludní presun maršutkou do Perečína. Návšteva misijnej stanice, prijatie a spoločenský večer s miestnou komunitou
3.deň Výstup nad mesto Perečín, napoludnie presun do Užhorodu. Audiencia u gréckokatolíckeho eparchu Mons. Milana Šášika, Mukačevského biskupa. Presun do Malyj Selmenycj/ Veľké Slemence a peší návrat na Slovensko.
4.-5.deň Púť radosti vo Vysokej nad Uhom, foto a audio

Euro

UPC usporiadalo aj tento rok BIG EURO TRIP, ale tento raz bola destináciou krajina, ktorá je síce našim východným susedom, ale život je úplne iný ako u nás na Slovensku. V tomto článku sa chceme my „UpeCéčkári“ podeliť o naše zážitky, aby ste si vedeli predstaviť v čom je rozdielny život na Slovensku a na Ukrajine.

Tu sú naše dojmy z Ukrajiny, ktoré sú rozdelené v odpovediach na 3 otázky:

1. Čo si si ako prvé uvedomil/a po príchode na Slovensko?

Jaroslav CUP Katedra politológie
Život na Slovensku sa pre mnohých ľudí zdá byť veľmi ťažký, ale človek by mal na vlastné oči vidieť ako vyzerá svet za hranicami Schengenu a až potom môže vynášať súdy, kde sa žije lepšie a kde horšie. Myslím si, že sú štáty, kde sa žije oveľa horšie ako u nás na Slovensku a Ukrajina je toho jasným príkladom.

Štefan, FSEV
Po príchode na Slovensko som si uvedomil, že sa tu na Slovensku máme v mnohých veciach lepšie no stalo sa nám to niekedy samozrejmosťou a každé vybočenie vnímame veľmi negatívne a podráždene. Porovnávame sa vždy s lepšími pričom možno zabúdame na porovnanie s chudobnejšími. Tiež som si uvedomil, že máme dosť kvalitnú hromadnú dopravu a vysoko rozvinutú elektronizáciu v porovnaní s Ukrajinou.

o. Juraj, univerzitný kaplán
Prvý pocit: Bohu vďaka, že sme všetci šťastne späť! Potom aj… „som zvedavý, čo z toho, čo videli a skúsili, v mojich mladých vyrastie “ A asi aj tú atmosféru strachu, ktorú bolo viac cítiť medzi ľuďmi na UA.

Janka, FSEV
Na hraniciach som pocítila taký neopísateľný strach. Veľký rešpekt a strach z neznámeho, keďže ako mladá generácia si už veľmi nepamätáme bývalý režim colnej správy.

2. Čo si do života odnášaš po tejto skúsenosti?

Zuzana, FZ
Odnášam si to, že sa nebudem rozčuľovať keď budem v preplnenom autobuse alebo keď budem cestovať vlakom a budem musieť vo vlaku stráviť viac času ako normálne pre rôzne meškania.

Mária FSEV- absolventka
S partiou dobrých ľudí, sa dajú prežiť aj tie najabsurdnejšie situácie. Tvoriť dobré spoločenstvo a cítiť podporu jeden druhého, nezištnú pomoc … to je v dnešnom svete vzácnosť. No práve toto zažívam na každej UPC akcii.

Dominika, FŠT
Že mať všetko v konečnom dôsledku neznamená vôbec nič!

Michal FSEV
Táto akcia organizovaná UPC-čkom mi úžasne dobila baterky a dodala mi dávku optimizmu a nádeje. Vidieť svet z inej perspektívy nikdy nie je na škodu, a môže človeku rozšíriť obzor a príležitosť na prehodnotenie hodnôt a názorov, najmä návšteva Perečína, Užhorodu aj prechod hraníc Čim ďalej na východ, tým viac srdečnosti, pohostinnosti a pokoja …

3. Ako vnímaš chudobu po návrate z Ukrajiny?

Michaela, FSEV
Chudoba ma dosť prekvapila, hlavne to, že ako keby na Ukrajine neexistovala stredná vrstva. Buď sú zbohatlíci, ktorí si zarobili prostredníctvom korupcie alebo úplne chudobní jednoduchí obyčajní ľudia takže po návrate som si povedala, že milujem Slovensko a som šťastná aspoň za to málo, čo nám štát dáva takže si odnášam ponaučenie do života, že nie všade kde je lacno, sa žije ľahko.

Dušan, doktorand FŠT
Keď som sa dopočul, že priemerný plat v Ukrajine je v prepočte asi 85 eur donútilo ma to zamyslieť sa nad tým, ako vôbec môžu ľudia prežiť, keď si chcú napríklad založiť rodinu. Žena v pôrodnici musí zaplatiť 800 eur doktorovi, dať čosi personálu, priniesť si vlastnú posteľnú bielizeň, jedlo, učiteľka v základnej škole si vyžaduje od detí obrus či vázu, ak chcú mať dobrú známku z písomky a podobne. Potvrdilo sa mi, že čím viac človek má, tým je menej spokojný a viac túži po veciach, ktoré sú pre neho úplne zbytočné.

Tomáš, CUP Katedra politológie
Chudoba je dôsledok ľudského egoizmu a arogantnosti jedného voči druhému. Chudobu som vždy vnímal ako niečo, čo človeka postihnutého chudobou uvrhlo do veľmi ťažkej životnej situácie.

Tomáš, FŠT
Slovensko je biednejšie a chudobnejšie voči väčším a vyspelejším krajinám, no po skúsenosti a oboznámení sa o ukrajinskom štýle a spôsobe života môžem hodnotiť, že ukrajincom stačí menej.

Tomáš, FM absolvent
Vnímam viac, že možno byť šťastný aj z mála. Osobne preto teraz viac rozmýšľam ako užitočne využiť tie „nadbytky“ čo sa mi poskytujú.

Prečo mám strach?

Hudak
V predvečer sviatku Panny Márie, 7.12.2011, nás navštívil o. Ľuboš Václavek, MSSCC kňaz, psychológ a misionár zo Žiliny. Vo svojej prednáške vymenúva čoho sa (všetci) bojíme, s akými druhmi strachu sa stretávame a čo sa deje s človekom, ktorý má strach. Nechýbajú tipy a triky, ako svoje strachy zvládať.
Môžete si vypočuť celú prednášku (42 MB, MP3 audio), prípadne záznam z kázne (11,9 MB, MP3 audio)

Ukážte mi jednu šťastnú prostitútku

Kuffa
Večer s UPC s názvom Ukážte mi jednu šťastnú prostitútku, konaný dňa 3.3. 2010 pritiahol do spoločenskej sály na prízemí Dopravnej Akadémie v Trenčíne takmer dve stovky ľudí. Medzi hlavné motívy ich príchodu patrila aj prednáška p. farára Mariána Kuffu (známeho ako p. farár Maroš) zo Žakoviec pri Kežmarku, ktorý sa venuje službe bezdomovcom a asociálom. Program začal sv. omšou o 19:30 a po ktorej o 20:30 začala prednáška spojená s diskusiou.

Prečítajte si pohľad na túto vydarenú akciu očami jedného študenta:

Marián Kuffa ma už po svojom príchode očaril svojou charizmou. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že je to pokojný a vyrovnaný človek. Pri svojej kázni neustále udržiaval očný kontakt s publikom veriacich. Jeho prúd reči bol spontánny a impulzívny a vždy vedel vycítiť, kedy je potrebné zvýšiť intenzitu hlasu, aby zdôraznil ústrednú myšlienku svojej kázne. Vo svojej kázni a neskoršej voľnej debate na tému: „Ukážte mi jednu šťastnú
prostitútku“ poskytol množstvo osobných skúseností, ktoré zažil so svojimi veriacimi v Žakovciach. Životné osudy jeho veriacich sú naozaj veľmi ťažké, ale veľkosť pána farára Kuffu je v tom, že vedel zareagovať na každú životnú situáciu, ktorú zažil so svojimi veriacimi. Mňa osobne veľmi zaujalo, keď rozprával o posledných chvíľach, ktoré prežil s ľuďmi, ktorí nemali nikoho iného okrem neho. Práve vtedy som si uvedomil, že tie slová, ktoré použil v danej situácii a adresoval danej osobe, ktorá umierala a potrebovala sa pred odchodom na druhý svet ešte vyspovedať, boli tie najlepšie slová, aké mohla počuť. Z jeho kázne a prednášky som si odniesol množstvo myšlienok, nad ktorými som ešte dlho uvažoval, no najviac mi utkvela veta: Pamätaj na to, že zomrieš! Fialová farba, pôstne obdobie. Čím chcel priblížiť to, aby sme si uvedomili, my veriaci svoju pominuteľnosť a snažili sa zmeniť svoje životy k lepšiemu. Osobne si myslím, že Marián Kuffa je človek, ktorý je, ako sa hovorí „na správnom mieste“.  Je vedený Duchom Svätým, ktorý mu pomáha prekonávať všetky ťažké situácie, ktoré prežíva so svojimi veriacimi v Žakovciach. Jaroslav Spodniak

Ten, kto na akcii nebol alebo si ju chce pripomenúť, si môže vypočuť audio nahrávky:
úvodné slovo (MP3, 2 MB)
kázeň (MP3, 39 MB)
záverečné slovo (MP3, 4 MB)
prednáška (MP3, 61 MB)
prípadne nahliadnuť do fotogalérie.

Na akcii bola prítomná aj TV Lux, ktorá krátky zostrih ponúkla vo svojom spravodajskom archíve (7 min 38 sek záznamu).