Rubrika: Nezaradené

Ďakovná púť UPC koordinátorov, Sv. Zem 2020

UPC

Prinášame vám seriál cestopisnej spätnej väzby z Jubilejnej ďakovnej púte koordinátorov UPC do Svätej Zeme (z príležitosti 10.výročia jeho založenia) od 29.1. do 2.2.2020. Na troch požičaných autách sme po Izraeli prešli 400 km… Priložené zábery si vybrali sami autori ako jedny z najcennejších.


Keď mi otec Juraj zavolal s pozvánkou do Sv. Zeme za moje koordinátorstvo, neverila som. Začala som premýšľať o tom, ako to bude vyzerať a ako vyzerá Golgota. Táto púť bola pre mňa tým najkrajším darom, aký som kedy dostala; viem že bez UPC by som sa tam asi nikdy nedostala. Sväté miesta mi dali mnoho požehnaných chvíľ so vzácnymi ľuďmi, priateľmi. Krížová cesta Ježiša Krista bola pre mňa veľmi dojemná. Čítanie zastavení z Biblie mi pripomenulo to ako náš Boh za nás trpel. Silným a krásnym zážitkom pre mňa bola jaskyňa mlieka v ktorej som sa cítila príjemne. S bandou super ľudí sme prežili nielen požehnaný čas, ale aj čas plný zábavy a smiechu, napríklad pri kúpaní v Mŕtvom mori, alebo pri chutných raňajkách pri veľkom stole so zaujímavými témami s výhľadom na celé mesto Jeruzalem. Našim sprievodcom bol náš otec Juraj, ktorý nám upresnil sväté miesta „našou rečou“. Ešte raz ďakujem za možnosť byť súčasťou UPC.

Janka


Na tejto púti som si znovu pripomenul krásu a silu putovania spoločenstva umocnenú cieľom našej cesty – svätou zemou. Je úžasné, že tak skoro v mojom živote som mohol navštíviť tie miesta po ktorých chodil samotný Kristus. Duchovná sila miest ako je Golgota, Getsemanská záhrada alebo Ježišova cesta za obetovaním – Krížová cesta ma úplne prestúpila a naplnila. Viera, ktorá dostane takéto pevné základy môže silno a vytrvalo rásť v mojom živote a posilňovať nie len mňa ale aj ľudí s ktorými sa stretávam.
Keď som išiel na púť, tešil som sa hlavne na spomalenie, zamyslenie a posilnenie ducha, pretože počas semestra je veľa povinnosti a málo času :). A myslím, že sa mi to splnilo. Najväčší zážitok som mal z prejdenia autentickej krížovej cesty zakončenej na Golgote, kde sme mali čas na zamyslenie, spoveď a modlitbu. Obľúbené boli naše spoločné raňajky každé ráno, kde sme sa zabavili a pozdieľali naše zážitky. Za to všetko môžem ďakovať nášmu duchovnému otcovi Jurajovi a celému UPC, ktoré tento rok oslavuje už 10. narodeniny.
Je to hodnotné a Bohom požehnané dielo. Skutočne veľká vďaka!

Ondrej


Celú púť hodnotím úplne super. Skrátka typická UPC akcia – hlboká, super partia, kopec srandy, veľa nevšedných zážitkov, veľa videného a veľa stôp a impulzov, ktoré sa mi vryli do srdca. Nebola to moja prvá UPC akcia, takže som očakávala, že to bude kvalitné… Aj bolo.
Uvedomila som si dôležitosť dobrých vzťahov v živote, ktoré vydržia aj keď človek už opustí brány univerzity. Keď človek príde späť do UPC po niekoľkých rokoch ako bývalý absolvent – koordinátor a okamžite zapadne do partie ľudí, bez ohľadu na to či sú vekovo starší alebo mladší. To je skrátka to kúzlo UPC. Že keď odídeš a znovu sa kedykoľvek vrátiš aj po dlhšom čase, s tými ľuďmi si máš stále čo povedať, ako keby ste sa videli naposledy včera 🙂 Ale to bude tým, že sa všetci poznáme 5 rokov 😀 😉
Najsilnejší zážitok bola pre mňa spoveď pri Božom hrobe, najveselší zážitok bol, keď padla otázka, že ako sa povie upratovačka po indicky? HADRAMAŠMÁTRA – odvtedy existovalo univerzálne slovo a odpoveď na všetko 🙂
Už som z UPC asi 4-5 rokov von a patrila som k jedným z prvých koordinátorov. Vždy keď mám možnosť sa vrátiť do svojho alma mater UPC, rada tak pri každej príležitosti spravím. Fakt ma to tak vždy povzbudí do ďalšej cesty. Skončila som FSEV – LZPM, ale vždy ma to ťahalo do pomáhajúcich profesií. V UPC som dostala solídny základ, z ktorého som mohla čerpať niekoľko rokov v práci pri terminálne chorých pacientoch, pri práci s bezdomovcami, pri koordinovaní dobrovoľníkov na onkológii, pri misii v Keni… Ale aktuálne nastal čas, kedy som zistila, že potrebujem načerpať znovu. A do toho prišla práve táto púť, ktorá bola úžasná príležitosť k tomu. Som veľmi vďačná za ňu.
Aj s cestovkou by to bolo asi fajn, lebo tie miesta, ktoré sme prešli boli sväté. Lenže ísť tam s ľuďmi s ktorými vás spája niečo osobné v podobe UPC diagnózy :-D… to sa skrátka nikde inde zažiť nedá. Najlepšie na UPC je tá otvorenosť, že je úplne jedno kto si, čo robíš, čo študuješ, čo Ťa baví… Každý tam funguje ako kamienok v mozaike, ktorá vytvára krásny obraz, v ktorom ani jeden kamienok nie je rovnaký, ale pritom každý jeden je rovnako dôležitý. Tiež som počas štúdia, občas, ako každý študent povyrazila aj krčmy… 😛 z toho si nepamätám nič- nie preto, žeby som bola opitá… ale preto, že to nebolo nič výnimočné. No z toho čo so sa naučila a čo mi dalo do života UPC aké hodnoty… z toho čerpám v mnohých životných oblastiach ešte dnes…

Mária


Opúštajúc autom letisko v Tel Avive som sa ponáral do myšlienok, čo ma najbližšie dni čaká. Ubytovanie na hoteli s panaramatickým výhľadom na starý Jeruzalem sľubovalo, že o silné zážitky a nové skúsenosti nebude núdza. A naozaj. Prvá cesta viedla k Múru nárekov, najposvätnejšiemu miestu Židov. Dotýkam sa múru vmiešaný do davu rabínov v ich typických odevoch. Via Dolorosa mi dáva šancu hlbšie sa zamyslieť nad bolestnou cestou Ježiša na Golgotu. Kontrastom sú miestni obyvatelia, ktorí si tu žijú svoj každodenný život a venujú sa hlavne obchodu. Cesta končí v Bazilike Božieho hrobu so samotnou Golgotou i kaplnkou Božieho hrobu. Prekvapuje ma ako blízko sú od seba vzdialené a neváham stáť hodinu v rade, aby som sa presvedčil, že „hrob je naozaj prázdny“.
Cestu do Ein Karem nenarušil ani dážď a tak v chráme, kde sa Mária stretla s Alžbetou, sa stretávame spolu na slávení sv. omše. Návšteva Betlehema v Palestíne je ďalší zo silných momentov putovania. Dostávam sa na miesta, kde začala Ježišova cesta na zemi. Tá naša sa tu končí spievaním Tichej noci v tmavej arabskej uličke pri centre mesta. Prechádzame na miesta, ktoré sa viažu s príbehom dobrého Samaritána, s možnosťou tichého rozjímania, obklopený kamenistými vrchmi. Neďaleko sa nachádza dychvyražajúci Wadi Qelt v blízkosti Jericha so zeleňou v hlbokom údolí obklopený púšťou.
Obnovujem si krstné sľuby pri rieke Jordán. Kúpanie v Mŕtvom mori mi poskytlo prijemný relax po náročnom dni. Posledný deň stravený v Eilate ubehol rýchlo a pohľadom cez okienko lietadla sa lúčim s touto fascinujúcou krajinou. Budem mať ešte možnosť sa sem vrátiť? Nedokážem teraz nájsť na to odpoveď.
Len viem, že moja prvá návšteva Svätej zeme mi pomôže hlbšie prežívať tajomstvá Veľkej noci.
Vďaka ceste som spoznal príjemných ľudí ochotných venovať svoj čas Pánovi i službe blížnym nielen v UPC. Prekonal som obavy z jazdy autom v neznámom prostredí. A dobre som sa pobavil na mužovi so strelnou zbraňou, ktorý s vážnou tvárou podával nášmu kamarátovi tmavé igelitové vrece pri Jordáne – vrece bolo našťastie len na odpadky po našom dobrom obede pod prístreškom.

Tomáš


Pre mňa to bolo druhý krát, čo som navštívila Sv.Zem, Eilat ale prvý raz. Očaril ma kraj, aj ked pôsobí nehostinne na veľa miestach, predsa sa v ňom pre mňa zastavil čas… Vyžaruje pokoj, aj napriek chaosu (hlavne na cestách 🙂 ). Tak trochu som čakala, že budeme všade behať a budem v strese, ale opak bol pravdou, a my sme si vychutnali miesta na ktorých stoja dejiny našej viery, miesta, po ktorých kráčal Pán… kde sa narodil, kde účinkoval, trpel a vstal z hrobu.
Uvedomila som si, že veľa ľudí tam žije hlbší život, náboženstvo majú vryté pod kožu, nerobia ústupky, neprispôsobujú sa, ale zas akceptujú turistov, pretože je to pre nich prílev peňazí. Zem, ktorú sme navštívili, je dôležitá najmä pre tri náboženstvá… a tak si ju nik nechce dať vziať. Na niektorých miestach máte stále pocit, že Ježiš tam bol len prednedávnom, zas tie miesta, ktoré su najvzácnejšie (ako je Golgota , Boží hrob či Betlehemské jasle) sú zmenené tak, že je len ťažké veriť, že tam naozaj bol kopec, či jaskyňa. Prvý dojem tak býva sklamanie, ale až na druhý, či x-tý raz si začnete uvedomovať, o čo tu ide, a zrazu tie miesta dostávajú vo vašom srdci iný rozmer.
Silných a pekných zážitkov bolo viac, vyberiem jeden: sv. omša na mieste, kde sme mali dobrý výhľad na Jeruzalem a na úvod sme si zaspievali pieseň „Jeruzalem, Jeruzalem, sním už rúcho smútočné, Jeruzalem, Jeruzalem, vstávaj, tancuj, vchádza Pán.“ Veselo bolo vždy, keď Tomáš chrlil vtipy a Majka „bodovala“ vo vedomostnom kvíze – takže pre mňa boli veselé zážitky na dennom poriadku vďaka ľuďom, s ktorými sme boli… Všetci so sebou niesli kus dobra, pokoja a veselosti, ľudskosti a nadšenia. A ešte v Betleheme, kde nám obchodníci dali tiež pocítiť kus dobroty a prijatie… Vytiahli slovenskú vlajku, uvarili nám kávu a nechali zohriať nad varičom priamo v obchodíku… a podobné maličkosti (ktoré sa u nás vôbec nevidia).
Tuto púť môžem porovnať s pútnickým zájazdom, pretože som tak už bola. Na pútnickom zájazde sa vďaka sprievodcovi podozvedáte a navštívite presné miesta, ktoré sú pripravené. Tak vám nič neujde a môžete si byť istí, že dôležité miesta ste našli. No na druhej strane je to únavnejšie a zo všetkých tých informácií sa vám točí hlava . Preto som vďačná za to, že som mohla prísť do Izraela aj mimo veľkého zájazdu, s priateľmi z UPC, ktorých dobre poznám. Teraz som už mala možnosť si spomínať na veci, ktoré som si pamätala a už som vedela, na čo sa mám zamerať viac. A mohla som sa s nimi podeliť aj s ostatnými. Necítila som sa taká stratená. Páčilo sa mi, že sme sa mohli otvorene rozprávať o mnohých veciach, čo asi najviac upevňuje vzťahy. Za možnosť ísť do Sv. Zeme som nesmierne vďačná, no takisto som vďačná, že môžem stále pomáhať v UPC, pretože služba pre mladých ma napĺňa a posúva vo vlastnom hľadaní Boha a chápaní seba i druhých.

Ľubka


Na jubilejnú púť s UPC som sa veľmi tešil. Tešil som sa hlavne na návštevu miest z ktorých pramení moja viera. Uvedomil som si, že žiť vieru je úžasné a veľmi povzbudivé, hlavne vtedy ak ju môžete zdieľať spolu na tých najautentickejších miestach. Najsilnejší zážitok bol pre mňa v Betleheme, kde som si naplno uvedomil prítomnosť Ježiša Krista. Najveselší zážitok bol zasa v aute, kde sme si cestou spievali pesničky od UPC pesničiek až po ľudové aby nám spoločná cesta rýchlejšie ubehla. Na UPC výlety sa vždy veľmi teším, pretože vždy je to neopakovateľný zážitok. Hlavne kvôli atmosfére a spoločnému posilneniu vzájomných vzťahov. Služba v UPC mi dala základy na ktorých staviam doteraz, keďže už rok a pol som v Trnavskej arcidiecéznej charite a to len vďaka UPC, ktoré mi ukázalo na čom v živote človeka najviac záleží.

Jaroslav


Na púť vo Sv. Zemi som sa tešil. Keďže sa konala pod záštitou UPC, vedel som, že to bude super akcia. Návšteva Sv. Zeme bola pre mňa špeciálna udalosť. Očakával som, plno dobrých chvíľ s UPC koordinátormi, aktuálnymi aj s ich predchodcami. Uvedomil som si obrovský kontrast medzi ľuďmi v Jeruzaleme, kde spolu funguje spolužitie niekoľkých svetových náboženstiev. Modlitba z minaretu znie niekoľko minút pred dvanástou a následne v celú hodinu sa rozozvučia zvony kresťanských chrámov. Tento kontrast v podstate žijeme, no rešpekt voči ostatným bol vo Sv. Zemi väčší, než aký vidím každý deň v našich končinách. Pekných zážitkov bolo mnoho, pre mňa jedným z najlepších bola návšteva Baziliky Narodenia Pána v Betleheme. Kúpanie sa v Mŕtvom mori, dohadovanie cien na tržnici, večerná prechádzka starým mestom Jeruzalema spolu s koordinátormi, kopec vtipov a dobrej nálady sú udalosti, na ktoré budem ešte dlho spomínať. Som veľmi rád, že som mohol byť súčasťou púte mladých ľudí s rovnakými hodnotami, s ktorými sa putovalo bezstarostne a s dobrou náladou. UPC mi nedalo len skvelých kamarátov, ale je to aj miesto, kde môžem nájsť čas na stíšenie a odpovede na otázky.

Maťo


Pochválený buď Ježiš Kristus.
Čas vo Sv. Zemi bol veľmi obohacujúci. Vidieť tie mesta, chodiť po chodníkoch, kde chodil pred tým On, byť na mieste, kde sa narodil, kde trpel a kde zomrel za každého jedného z nás… Neviem slovami opísať, ako som sa cítila. Veľa vecí som si uvedomila až keď som sa vrátila domov.
Až doteraz sa zamýšľam nad myšlienkou, že Pán Ježiš síce vedel čo ho čaká ako Boh, ale čo ho čaká ako človek, nevedel. Túto myšlienku nám povedal Otec Juraj v Getsemanskej záhrade. Ježiš prežíval pravú úzkosť a samotu, aby sme už nikdy neboli sami.
Najsilnejšie zážitky mám z Via Dolorosa a Golgoty. Ísť po skutočnej ceste Pána Ježiša je naozaj sila. Pobozkať miesto, kde Pán Ježiš zomrel za nás, aby sme sa s ním mohli neskôr radovať vo večnosti.
Najveselší zážitok mám asi zo spoločného večera na hoteli. Keď sme všetci sedeli za jedným stolom, rozprávali sa a úprimne, od srdca sa smiali.
UPC je miestom, kde sa nebojím ukázať svoju pravú tvár a zraniteľnosť, pretože viem, že sa vždy stretnem s pochopením. Každý jeden z našej púte sa mi vryl do srdca. Bol to veľmi jedinečný čas aj preto, pretože každý dával do putovania svoju jedinečnosť.
Čo sa týka koordinátorstva, cítim obrovskú vďaku za dôveru, že môžem byť v službe, pretože služba ma veľmi napĺňa. Som vďačná, že som spravila ten prvý krok a prišla do UPC, pretože si dovolím povedať, že v tej chvíli sa mi začal meniť život a môj pohľad na život. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote.

Veronika


Rozália, zem na ktorej stojíš je Zem Svätá!
Táto púť bola doposiaľ pre mňa najsilnejším miestom, dotykom. Mala som obavy, že budem len ako turista, ktorý si pozrie pamiatky, odfotí sa a ide ďalej. Po návrate zo Svätej Zeme zažívam v srdci vďačnosť, bázeň, túžbu po zrodení niečoho nového v mojom živote. Boh mi pomáhaj.
Čo som si uvedomila? Že nemôžem len prežívať svoj život, ale úplne mať na ňom účasť. Hľadať a nájsť to svoje poslanie a žiť podľa Neho. Nestáť na mieste. Vnímať Pána tam, kde som. Neutekať. Nenechať si dar viery pre seba, ale odovzdávať ho.
Môj najsilnejší moment? V Getsemanskej záhrade som vnímala blízkosť, akýsi súzvuk Ježišovej úzkosti a strachu s mojimi strachmi. Tak ako matka rozumie svojmu dieťaťu, tak On rozumie mne. Môj najveselší moment? Neviem, rozmýšľam…., ale my sme sa smiali často. Mali sme v skupine ľudí, ktorí majú v sebe prirodzený humor, dar rozosmievať. Bolo nám spolu dobre.
Putovanie s UPC ľuďmi vnímam ako veľké plus, pretože sa poznáme, môžeme sa zdieľať, rozprávať čo prežívame a o to bola táto púť prehĺbenejšia.
Moja služba ako koordinátorky UPC v kontexte s púťou? Spája sa mi s miestom Ein Karem. Na toto miesto putovala Panna Mária mladá, v požehnanom stave, pešo prípadne na nejakom oslovi 2 týždne, aby sa stretla s Alžbetou. Aby jej poslúžila, pozdieľala sa s ňou, bola pri nej… Bolo mi to veľmi blízke: Mária sa rozhodla a vybrala si náročnú cestu. Nevedela, ako to skončí, nevedela, či to má význam. Ale išla. Končí to radostným stretnutím dvoch žien, matiek, ktoré si vyspievali, aké veľké veci urobil s nimi Boh. Tento moment zažívam práve keď sa rozhodnem, že idem a poslúžim.

Rozália


Fuú, bolo toho na tých pár dní veľmi veľa. Ešte teraz, pri rozprávaní zážitkov si uvedomujem, ako blízko Ježiša som bola, až mám pocit, že som s ním kráčala po tých miestach, kedy nimi chodil On. Ani som nesnívala, že sa niekedy ocitnem na takých svätých miestach.
Uvedomila som si, aký veľký a zároveň obyčajný Ježiš bol. Veľký v tom, že zvládol toho tak veľa vytrpieť. Obyčajný, podľa mňa preto, lebo nechodil po výhodných chodníkoch ani po červenom koberci, ale po chodníkoch plných ľudí s rôznymi názormi.
Najkrajších zážitkov, tých je dosť, ale asi najväčšími boli Krížová cesta a určite generálna spoveď na Golgote. Nie vždy som si vedela uvedomiť hĺbku toho daného miesta, keď tam bol hluk a plno ľudí, no vo večernej modlitbe, v tichu som sa snažila vždy nad tým rozjímať.
Určite je lepšie, že sme tam bola partia ľudí, ktorí, aj keď sme sa nie úplne poznali, určite sme sa počas týchto dní spoznali. Zažila som toľko srandovných zážitkov plných výbuchov smiechu a to bez alkoholu, ako to veľa mladých ľudí pozná. Veľa som načerpala do mojej ďalšej služby či v UPC, alebo doma v spoločenstve, eRku alebo celkovo, v živote.
Ďakujem veľmi pekne za tento Dar.

Anna


Dni vo Svätej Zemi hodnotím ako jedny z najkrajších momentov v mojom živote. Obklopení očarujúcim prostredím Jeruzalema, Golgoty, záhrady Getsemani, Betlehema, Júdskej púšte, Mŕtveho a Červeného mora. Samotné miesta navodzovali atmosféru pokoja. Človeka to samo o sebe „ťahalo“ stíšiť sa, ukľudniť, nadýchnuť, poobzerať okolo seba…
Snažila som sa z celých síl vryť si do pamäti každý detail, zapamätať si každú maličkosť. Zatvorila som si oči a predstavovala si, aké to tam asi bolo tisícky rokov späť, keď ešte mestom Jeruzalem neprechádzali asfaltové cesty, keď sa ľudia prepravovali pomocou tiav a oslíkov… Ako asi vyzerala Golgota predtým ako sa na jej mieste postavil chrám? Čo všetko z toho čo zažívam ja teraz zažívali aj ľudia vtedy? Pravdepodobne už vtedy bol Jeruzalem rušným mestom vyznačujúcim sa úzkymi uličkami plnými obchodníkov. Staroveké mesto mi jednoducho od prvého momentu učarovalo.
Krásnych momentov bolo veľa, či už svätá omša s výhľadom na celé mesto rozprestierajúce sa ako na dlani, so slnkom príjemne sa opierajúcim o naše chrbty, spievajúc pieseň „Vstaň Jeruzalem zažiar svetlom jasným… „, alebo obnovenie krstných sľubov v rieke Jordán, či prechádzka po brehu Mŕtveho mora pri západe slnka… Bolo toho jednoducho dosť na vydanie kratšej knihy. Mojim najsilnejším zážitkom bola modlitba za moju mamu, s ktorou som nikdy nemala dobrý vzťah. A tiež modlitba za moju najlepšiu priateľku, ktorá je mojim najväčším životným požehnaním, ktorá mi roky nahrádzala funkciu rodiny, na mieste kde Mária strávila 3 mesiace s Alžbetou. Veselé na tomto výlete boli hlavne naše márne snahy vyjednávať s prešibanými obchodníkmi. A potom tá predstava že by sme doma v Bille, keď nám pani predavačka oznámi sumu 13,50 Eur, povedali že dám 10 a inak odchádzam!! Podobne spoločné konverzácie na Milanove narodeniny… veď viete, situačný humor…
Putovať s UPC má mnoho výhod, a to nielen skúseného, erudovaného sprievodcu, ale aj spoločnosť ľudí s ktorými si vždy máte čo povedať. A deň, ktorý začne naliatím pálenky za účelom dezinfekcie jednoducho nemôže skončiť zle! 😀 😀 😀 UPC mi teda v prvom rade dalo doživotné skutočné priateľstvá neobmedzujúce sa iba na zdvorilostné formulky (typu: „ako sa máš?“), neuspokojujúce sa s pár informáciami, ktoré o vás vedia (miesto bydliska), ale smerujúce ku skutočnému spoznaniu vás ako človeka. Také, čo aj keď nerozumejú vašim odlišnostiam, snažia sa porozumieť vašej duši a obklopujú vás skutočnou láskou. 🙂

Dominika


Hneď na úvod musím napísať, že to bol najkrajší a najsilnejší zážitok v mojom živote. Na to nezabudnem do konca života.
Asi tak rok dozadu som premýšľala, že som ešte nebola na veľkej púti a či sa do Svätej Zeme niekedy dostanem. Tak som počítala, že keď budem mať asi 40 rokov, že sa mi to podarí. A teraz, stále sa spamätávam z toho, že som tam bola.
Najprv som si neuvedomovala, kde som. Keď sme prišli k Múru Nárekov pocítila som tam pokoj. A vtedy to začalo. Hneď na druhý deň sme išli na Golgotu a kráčali sme po Krížovej ceste. Bolo to silné, hlavne keď som si uvedomila, že po tejto ceste, po tomto chodníku kde stojím ja, chodil Ježiš. Z Golgoty si nesiem najväčší zážitok. Ani neviem ako by som opísala to, čo som tam prežívala. To treba zažiť. Odporúčam.
Táto púť ma posunula vo veľa veciach. Jednou z nich je, že si viac uvedomujem Božiu blízkosť.
Ďakujem za UPC a ľudí v ňom…

Ivana


Čas vo Svätej zemi bol pre mňa veľkým darom a požehnaním od Boha. Do momentu kedy mi túto púť ponúkol o. Juraj, som nikdy nerozmýšľal o tom, že by som tam niekedy putoval. Táto púť bola obohatená aj úžasnou partiou ľudí, ktorí sú plní radosti, životnej energie a túžby za Ježišom, a preto som sa medzi nimi cítil skvelo. Myslím si, že všetci sme na týchto svätých miestach zažili krásne chvíle v spojení s Duchom Svätým. Až na týchto miestach som si začal poriadne uvedomovať, že po tejto zemi chodil Ježiš Kristus. Zvlášť silné miesta boli pre mňa Golgota, kde si človek v hlave premieta modlitbu krížovej cesty po tom, čo sme sa ju všetci spoločne modlili na Via Dolorosa medzi trhmi, kde bolo veľa ľudí a hluku, ale aj to dá človeku približne predstavu o tom, ako sa to muselo odohrávať. Veľmi sa mi páčil Chrám, kde sa Pán Ježiš potil krvou. Veľmi silný zážitok som mal v Judskej púšti, kde sme počúvali verše z Biblie o dobrom Samaritánovi, v ktorých nás Boh vyzýva, aby sme tak isto šli po svojej životnej ceste a robili podobne ako dobrý Samaritán.
Bol som veľmi rád, že naša púť bola stavaná aj pre ľudí, ktorí zbožňujú prírodu ako som ja. Mali sme možnosť vidieť miesto krstu Ježiša v rieke Jordán, kde sme mali aj nádhernú svätú omšu. Je veľkým zážitkom sa okúpať v mŕtvom mori a aj to, keď sa vám do očí dostane voda z tohto mora :). Chvála Bohu, že som bol medzi tými, ktorí okúsili aj vody Červeného mora, ešte v deň odletu. Veľmi chcem Bohu poďakovať a aj o. Jurajovi, skrze ktorého nám umožnil absolvovať túto obohacujúcu púť. Chcem mu poďakovať za ochranu vo vzduchu a na zemi, za silné zážitky, uvedomenia i sebauvedomenia.

Milan


Pred odchodom do Sv. Zeme som nemala nejaké extra veľké očakávania; brala som to tak, že ma tam pozval ON. V srdci som nikdy nemala túžbu tam ísť. Možno som čakala, že Golgota bude kopec a tri kríže, ale opak bol pravdou, je to už vybudovaný veľký chrám. Slovami neviem opísať, čo som dostala. Ale určite skvelé spoločenstvo, uvedomenie si, po akých cestách chodil Ježiš či Panna Mária a teda, že nebola to rovná cesta, ale často kopec, púšť…
Tak aj po týždni od príchodu vnímam teplo, lásku, radosť – akoby sa okolo mňa vybudovalo, niečo silnejšie čo ma chráni pred hnevom, strachom. Dúfam, že mi to aj vydrží 😉
Očakávala som, že ma za srdce chytí Betlehem a miesto narodenia Pána. Nie že by ma neoslovilo, ale oveľa viac ma „za srdce chytila“ Golgota a návšteva Božieho hrobu. Hrobu, kde som sa presvedčila, „že ho tam niet.“ Vnútri hrobu som cítila pokoj, lásku, radosť. A vďaku Jemu, ktorý neváhal a dal za nás život.
Uvedomila som si prítomnosť Boha v mojom živote i srdci. Veľmi ma oslovil aj múr nárekov, to ako sa neboja verejne ľudia ukázať vieru. Tiež aj ranné modlitby moslimov, že to čo hovoria aj žijú / ako ktorí 😉 )
Keď budem v budúcnosti čítať sväté písmo, už to nebudú len riadky , ale aj predstava kde asi čo bolo a odohralo sa.
Naj zážitky: Spoveď na Golgote. Návšteva Ein Karem, kde Panna Mária návštivila Alžbetu. Uvedomila som si, že počas služby v UPC som možno bola v úlohe Alžbety, za ktorou boli poslané Márie / čiže študentky/študenti/; títo študenti potrebovali prijatie, či už len pekným slovom, úsmevom a tým, že som tam celá pre nich v tú chvíľku keď to oni potrebovali. Sme spolu rozprávali, hrali spoločenské hry a možno sa to zdá byť málo, ale verím, že to prinieslo ovocie do srdca každého, kto tam prišiel počas mojej služby v UPC. Som veľmi vďačná za ten čas.
Jeden zo silných momentov bolo i keď sme sa modlili krížovú cestu formou piesní a ja som šla po tej ceste, ako šiel Ježiš. Podobne tiež spev Tichej noci nad Betlehemom. Pre mňa to bolo niečo krásne, na čo si spomeniem keď uvidím Betlehem, alebo keď budem počuť tichú noc.
Púť bola pre mňa silná i v tom, že som väčšinu ľudí už poznala a utvorili sme spoločenstvo. Vedeli sme sa obetovať jeden pre druhého, aj keď možno nie vždy sme vládali, chceli čo ostatní. a tiež sme všetci mali za sebou službu dosť podobnú a tým sme sa vedeli k sebe priblížiť.
VĎAKA ZA POZVANIE 😉

Lenka


Spätná väzba: Víkend pre mužov III.

UPC

VÍKEND PRE MUŽOV. Zubák, okr. Púchov, október 2017 „Buď silný a udatný, neboj sa a neľakaj sa!? Veď Pán, tvoj Boh, je s tebou pri všetkom, čo podnikneš!“ Jozue 1,9

Na mužskej víkendovke v obci Zubák sme sa ako tím UPC Trenčín zúčastnili veľmi zaujímavého programu v pastoračnom centre na miestnej fare. Program začal po príchode bohatým občerstvením. Večer sme začali slávením sv. omše. V kázni sa nám 20 mužom prihovoril o. Juraj. Témou kázne bola Mužskosť vs. Mužnosť, čo znamená byť mužom? Prvý piatok v mesiaci sme si uctili Krížovou cestou, ktorú sme absolvovali v lese pri horení fakieľ. Ticho Getsemanskej záhrady sme strávili nad premýšľaním a zároveň hodnotením našich životov v kontraste s Ježišovým životom a pohľadom na seba poslednými vecami.

Sobotňajší program sa začal raňajkami a workshopom na tému: Slovo chlapa.Aby sme pokračovali v zmysle princípu Modli sa a pracuj, zapojili sme sa do manuálnej činnosti na fare pod vedením miestneho pána farára. Po práci nás čakal vytúžený guláš, ktorý pripravili animátori.
Paintball je strategická hra, pri ktorej si mohli muži otestovať svoje bojové schopnosti a zručnosti. Hra prebiehala v areáli neďaleko Ilavy. Večerná omša sa konala na nádvorí Lednického hradu. O. Juraj nás v kázni vtiahol do problematiky mužského strachu. Večer sme zavŕšili adoráciou a piesňami, ktoré nám spievali bratia zo Prievidze. Po adorácii sme pokračovali v prehlbovaní vzťahov v osobných rozhovoroch.

Podobne ako v sobotu, aj v nedeľu sme začali rozcvičkou a rannou modlitbou breviára.
Nedeľa sa niesla v znamení našich očakávaní a predstáv, ktoré by sme radi chceli zakomponovať do našich každodenných životov.
Zbrojenie – príprava do boja – to je názov témy, ktorou sme sa zaoberali počas programu a hľadali sme nasledovania vhodné vzory. Jeden sme našli v podobe Titusa Zemana. V krátkom videu sme si pripomenuli jeho unikátny život, mužskú nebojácnosť a obety.
Celý program sme ukončili chutným slávnostným obedom.

Som veľmi rád, že som mohol byť na úžasnej víkendovke spolu s tými správnymi chlapmi a mohol som prežiť ten pravý a nefalšovaný čas s mužmi s veľkým M.

Jaroslav

Na víkendovku som išiel aby som sa posunul ďalej v mužskosti, zistil, spoznal, poučil sa, aby som sa v tom smere posunul ďalej. Na podobnej mužskej víkendovke som ešte doteraz nebol, takže to bola pre mňa nová skúsenosť. Čo som pochopil? Ako to na mňa vplývalo? Celkový dojem? Podľa mňa, táto víkendovka, čo sa týka organizácie, bola asi najlepšia zo všetkých akcií, na ktorých som zatiaľ bol. Stále bolo čo robiť, človek sa nenudil, bežalo to rýchlo.

Piatková omša, resp. kázeň o. Juraja bola veľmi silná. Bolo vidno, že fakt tomu obetoval veľmi veľa času a príprav a stálo to za to!! Možno myšlienky, ktoré mi utkveli v pamäti: „Život muža je boj, v budúcnosti to bude stále žena, dieťa a nejaký Herodes v pätách“. „Muža robí jeho charakter“. A naozaj, človek sa do 35 vyvíja pracuje na sebe, posúva sa. Uvedomil som si, že to je tak, a že práca na sebe je veľmi náročná, a vyžaduje veľa odvahy a trpezlivosti. Možno preto tak málo mužov nepracuje na sebe a volí radšej tu druhú variantu, utekajú sami pred sebou, a ako si spomínal, ono ich to dobehne v dospelosti v 40-50tich rokoch, a potom je to oveľa ťažšie niečo meniť ako teraz v mladom veku. Preto som si možno uvedomil, že to, čo prežívam teraz v tomto mojom období, je veľmi dobre, lebo pracujem na sebe a je to veľa krát cez bolesť a utrpenie, ale to ovocie bude stáť za to. A tak by som to možno prirovnal k poľu: poorieš, posadíš, polievaš, atd. je to namáhavé, no výsledky vidíš až za pár rokov, ale tie výsledky stoja za to. Takže ma to povzbudilo ako muža, že je to strašne dôležité obdobie, a muž sa neposúva ďalej cez dobré obdobia, ale práve cez to ťažké, náročné, vtedy sa muž stáva pomaly mužom. Som veľmi rád, že pracujem na sebe 🙂

Ďalej mi utkvelo v pamäti, ako zistiť alebo resp. ako sa prejavuje pravý muž. Pravý muž pozdvihuje a to bolo veľmi silné pre mňa toto poznať, lebo je to tak. Aj o. Juraj je toho príkladom, a to aj v mojom prípade, aj u iných. Má vo mňa dôveru, dáva nám ju, verí nám. A tak sa vo mne otvorila túžba, že ja tiež chcem byť chlap, ktorý pozdvihuje iných, nie ich rieši, ohovára atd. ale práve naopak, pozdvihuje ich a tak dáva priestor tomu, aby rástli.

Ďalej sa mi páčila výzva, aby sa nikto na nič nehral. Chlapi boli otvorení, nedávali si servítok pred ústa a bolo to super.
Podľa mňa to bola veľmi dobrá víkendovka a je to veľmi dôležité, aby chlapi pracovali na sebe, aby sme boli raz fakt dobrými manželmi a otcami. Aj tie aktivity, práca, paintball, podľa mňa to bolo veľmi kvalitne spravené. Aj jedlo bolo úžasné, vidno, že sme tam mali kuchára.

Možno čo mi tam chýbalo je také globálnejšie zdieľanie na konci. Viem, že už na to nebol čas. Cestou späť sme boli všetci unavení, to som si tiež myslel, že sa nejako pozdieľame, ale nevyšlo 🙂

Čo si z toho odnášam, na čom chcem pracovať:
– Chcem pracovať na tom, ako byť správny chlap, táto víkendovka mi ukázala cestu, po ktorej sa oplatí isť, čo zmeniť, v čom zabrať atď.
– Zistil som, že investícia do seba samého stojí za to, možno teraz to nevidím ale v budúcnosti to bude stáť za to.
– Spoznal som, že v tom boji s čistotou nie som sám, že to je problém mnohých a že je úžasné počuť také povzbudivé slová ako od Michala.
– Možno začať meniť veci v maličkostiach, nie veľké veci ale drobnosti typu (ozvať sa v spoločnosti, povedať svoj názor atd. možno drobnosti v očiach iných, ale pre mňa sú to veľké veci)
– Byť trpezlivý sám zo sebou, a pracovať na sebe.
– Zmyslom života by malo byť sebadarovanie, bez toho stráca život zmysel.
– Ďalej som si uvedomil že som strašne vďačný za nášho UPC kňaza, že nás vedie ako chlapov a že má s nami trpezlivosť.
– Uvedomil som si, že fakt chcem žiť tú autentickosť, spoznať svoje dary a pracovať s nimi, nehľadieť na dary druhého, ale pracovať so svojimi. Prestať sa porovnávať.
– Chcem byť dobrý manžel a muž pre svoju ženu.

Možno toto tak zanechala vo mne táto víkendovka. Chcem sa Ti poďakovať o. Juraj, za Tvoje slovo, prednášky. Mal si to veľmi dobre pripravené. Verím že takéto víkendy budú častejšie lebo nám chlapom sa treba stretávať a učiť sa jeden od druhého ako žiť v tomto svete, a pri tom žiť vieru.

Daniel

Bol som prvý krát na víkendovke, ktorá bola iba pre mužov. Veľmi sa mi tam páčilo, zažil som veľmi dobý čas v dobrom kolektíve mužov, ktorí mali približne rovnaké problémy, nedostatky, slabosti ako ja a snažili sa načerpať skúsenosti, vypočuť si názory iných kresťanských mužov a možno ich aj tak pri omšiach, adorácii a krížovej ceste odovzdať do Božích rúk. Veľmi sa mi páčila aj otvorenosť mužov pri zdieľaniach v skupinkách a aj pri rozhovoroch a svedectvách, kde sa nikto nebál hovoriť pred ostatnými o svojich problémoch. Páčil sa mi aj hlavný hosť na víkendovke náš kaplán Juraj, ktorý si pripravil naozaj kvalitné témy o ktorých by sa asi normálne v kostole hovoriť nedalo a slúžil nám aj pekné sv. omše. Veľmi sa mi páčil aj program víkendovky – rozmýšľanie osamote v lese, krížová cesta v lese, ranné rozcvičky (aj keď boli dosť ťažké :D), paintball, pri ktorom som si aj viacej uvedomil aké ťažké to majú vojaci, ďalej pomáhanie miestnemu pánovi farárovi a aj adorácia, omše a rozhovory.
Myslím, že som sa tam aj dosť posunul a uvedomil nejaké veci. Napríklad som niekedy mal problém s tým, že som sa podceňoval, vravel som si že som nanič, keď mi nič nešlo a nedarilo sa mi. Tam som si tak uvedomil, že moja hodnota nie je v mojich známkach a ani v dievčatách, ktorým sa páčim a ani vo vyhratých zápasoch, ale že Boh ma stvoril veľmi dobre a v srdci mám Krista. Tam je moja hodnota, ktorá musí byť dosť veľká, keď sám Ježiš sa rozhodol za mňa zomrieť.

Janči

Spätná väzba: Tábor Človek pre človeka

UPC

UPC-čkari v úlohe animátorov detského letného tábora n. o. Človek pre človeka, Prešov, pre znevýhodnené deti zo severovýchodu Slovenska.

Na tábore bolo úplne úžasne. Najprv som sa dosť bála, mala som strach, či budem dobrou animátorkou. Prvé dni boli pre mňa náročné, ale postupne, ako sme sa spoznávali a začali si viac dôverovať, začali decká hovoriť aj o svojich ťažkostiach. A úplne najlepšie bolo pozerať sa na ich šťastné tváričky. Aj keď som už niekedy nevládala a najradšej by som zostala v posteli, keď som videla úsmev od ucha k uchu a iskričky v očiach, povedala som si, že to má zmysel, a že deti sú šťastné, že tam sme spolu s nimi a pre nich. Som naozaj veľmi rada, že som tam mohla byť a sebou prispieť k radosti detí. Tento čas strávený s deckami formoval aj mňa, moju osobnosť. Veľmi mi to pomohlo. Ďakujem veľmi pekne za všetko.

Janku U.

Tábor človek pre človeka je vždy úžasným zážitkom. Keďže som sa ho zúčastnil už tretí rok, tak som sa na tábore cítil, akoby som prišiel domov. Deti na tábore vytvorili výbornú atmosféru a aj napriek tomu, že to nemali v živote ľahké, dokázali obohatiť aj mňa. Na tábore bolo mnoho dospievajúcich mladých ľudí, ktorí boli vždy ochotní pomôcť a to nie len pri príprave aktivít, ale aj keď sa bolo treba starať o mladšie deti. Bolo na nich vidieť veľký zmysel pre zodpovednosť, starostlivosť a obetavosť. Avšak na niektorých deťoch bolo vidieť, že to v živote nemali ľahké. Ja som mal napríklad v skupinke dvoch chlapcov, ktorí neustále niekde zabiehali a stále si vyžadovali našu pozornosť. Preto bolo treba pri nich uplatňovať úplne osobitý prístup a neustále mať „oči na stopkách“. Ale myslím si, že aj to bola pre mňa dobrá skúsenosť, pretože chlapci si ku mne vytvorili vzťah a postupne som zistil čo na ktorého platí, a tak ku koncu tábora som s nimi celkom dobre vychádzal. Mňa osobne sa asi najviac dotklo to, ako sa niektoré deti vedeli úprimne a otvorene modliť. Na tábore sme totiž celý čas mali k dispozícii meditačnú kaplnku a sám som bol veľmi prekvapený, koľko detí tam chodilo. Celkovo sa mi na tábore páčilo a bola to pre mňa veľmi obohacujúca skúsenosť.

Martin S.

Keď mi Rózka volala, či chcem ísť, bola som strašne šťastná, že si konečne môžem skúsiť byť animátorkou. No keď mi potom povedala o aké deti ide, nebola som si istá, či som schopná to zvládnuť. Keď som sa radila s kamarátkami, povedali mi, že oni by to nezvládli, no ja som si povedala, že ja to nejako zvládnem. Som veľmi rada a vďačná za príležitosť ktorú som dostala. Aj svojmu rozhodnutiu. Zážitky, ktoré som si odniesla z tábora, sú nezabudnuteľné. Decká boli super. Aj cez ich rany bolo vidieť, ako si užívajú každú chvíľku, ktorú sme spolu prežívali. No tábor zmenil aj mňa: môžem povedať, že tábor ma priviedol k viere. Nieže by som pred táborom neverila, moja viera sa však prehĺbila. Keď som prišla z tábora, veľa mojich blízkych si všimlo, že som sa zmenila. A je to tak. Veľa vecí som si vďaka deckám uvedomila. Úplne sa zmenil môj pohľad na mojich rodičov, súrodencov i priateľov; ďakujem za možnosť zmeniť sa a posunúť svoju vieru. Patrí vám veľká vďaka.

Zuzka V.

Tábor hodnotím veľmi kladne. Mladí boli úžasní. Veľmi sa zabávali. Dúfam, že sme ich troška odtrhli od ich každodenných trápení, ktoré prežívajú doma. Čo ma najviac potešilo a ešte stále teší je to, že som mal možnosť pomodliť sa s jedným chalanom z mojej skupinky a popri modlitbe sme sa spolu porozprávali o svojich trápeniach, ktoré nám každodenný život pripravil. Ďalej ma veľmi teší to, ako sa mi zdôveril: bol sa pomodliť v kaplnke aj sám a poriadne sa tam vyplakal a odovzdal Bohu všetky svoje trápenia. Mám z toho obrovskú radosť. Čo mi tento tábor dal je najmä to, že keď budem rodič, viem, že mám byť poriadny a všetku lásku dávať svojim deťom a nikdy ich nezarmútiť.

Filip R.

Možnosť ísť opäť po roku na tábor ma veľmi potešila. Služba pre deti z problémových rodín, ktoré nezažili skutočné detstvo bola pre mňa živým a radostným evanjeliom. Bola to krásna možnosť pomôcť, rozosmiať, uzdraviť no zároveň si aj uvedomiť, ako veľa som dostal a dostávam. Množstvo vynaloženej práce a úsilia sa mnohonásobne vykompenzovalo detským úsmevom či vyjadrením vďaky od teenagera. Prešiel som si však aj odmietaním a budovaním dôvery, čo bolo ešte ťažšie no o to vzácnejšie. Myslím, že každý, kto niečo takéto prežije bude súhlasiť s tým, že tento tábor mi dal omnoho viac ako som doň vložil ja.

Ondrej M.

Pre mňa bol tábor veľkým požehnaním. Pán Boh prekvapoval príležitosťami a skutkami, ktoré robil skrze nás 🙂 Na začiatku pri zadeľovaní skupiniek som sa trochu zľakla, pretože s deťmi vo veku 11-13 rokov som nemala žiadne skúsenosti, ale strach ma prešiel hneď ako som sa dozvedela, že mám spolu animátora Filipa. Povedali sme si, že to dáme .. 🙂 počas tábora sme viac spoznávali deti cez hry, výlety a zdieľania v skupinke 🙂 Mojim najkrajším zážitkom boli náhodné objatia od detí, keď som išla len tak po chodbe. Boli to chvíle, keď som sa ponáhľala, mala plnú hlavu vecí, čo bolo treba stihnúť a práve vedy som dostala energiu a nasadenie do ďalších aktivít 🙂 Veľmi ma potešila radosť detí počas cesty vlakmi, pretože ja beriem vlaky ako prirodzenú súčasť života a niektorí vlakom cestovali prvý krát. Cestu si užívali a ešte večer pred spaním mi hovorili, že to bol ich najkrajší zážitok… ☺ ako animátori sme sa vedeli navzájom podržať, pomôcť si a to veľmi uľahčilo našu službu… Veľká vďaka patrí všetkým, ktorí sa zaslúžili o tábor, predovšetkým tete Terke, otcovi Jurajovi a za pomoc Pánu Bohu 🙂 bola to skvelá príležitosť na načerpanie nových skúseností a konanie dobra…

Mima T.

Mal som možnosť byt súčasťou tohtoročného tábora, ktorý sa konal na východe Slovenska. Určité veci som si uvedomil až po niekoľkých týždňoch od jeho skončenia. Začal by som mojou rodinou, mojimi blízkymi, ktorých mam naokolo a ktorých beriem ako samozrejmosť. Až keď som videl aké následky má na dieťa nekompletná rodina, poďakoval som sa Pánu Bohu, aké mám šťastie. Veľmi ma ďalej tešila vďačnosť detí, ich šťastné oči plné radosti. Tieto pocity vo mne zostali doteraz a veľmi rád spomínam, ako som naplno využil čas strávený v tábore.

Jakub J.

Tento tábor bol výnimočný. Prvý krát v mojom živote som pracoval s malými deťmi. Bola to pre mňa veľmi cenná skúsenosť. S malým dieťaťom sa pracuje úplne inak ako s dospievajúcim človekom. Na začiatku bolo dosť ťažké získať si ich pozornosť, dosiahnuť, aby ma počúvali a nie im ešte vysvetľovať základy viery. Postupne, ako som ich spoznával som začínal chápať, že dieťa sa správa prudko reaktívne na to, čo žije. Dospievajúci človek veľa vecí drží v sebe a je veľmi ťažké dosiahnuť, aby sa otvoril, no u detí to bolo inak. Už po prvom dni som ako tak vedel, čo je bolesťou pre tieto deti. Ani jedno nezakrývalo to, čo mu chýbalo. Kto mal doma málo papať tak chcel stále jesť. Často krát sa pýtal, kedy budeme zasa papať. Dieťa, ktoré doma asi nemalo uznanie a nestarali sa oň, si stále vyžadovalo pozornosť, stále som sa mu musel venovať. Bolo pekne vidieť čo tie deti žijú, v čom majú deficit. Nehrali hry. Ešte to nevedeli a neuvedomovali si to natoľko, aby sa to snažili zakrývať. Toto ma zaujalo, že oproti teenagerom v mojom veku nič nehrali, boli tak ľahko čitateľné a dali mi najavo, čo ich trápi. Úplne sa mi k nášmu táboru hodí veta ,,Ubezpečujem vás, že iba s pokornou mysľou dieťaťa ta môžete vstúpiť a niečo znamenať.“ (Mt 18,4). Tie deti aj keď niečo robili zle tak viem, že to zle nemysleli a po chvíli sa vrátili späť a opäť mali úsmev na tvári. Podobne, aj keď som ja niečo urobil zle, tak odpustenie prišlo o chvíľu a s úsmevom. Rozprával som sa s nimi aj o Bohu aj keď to bolo dosť ťažké. Jeden z chlapcov mi hovoril, že Ježiš ho má veľmi rád a že mu odpúšťa keď urobí niečo zlé. Bolo mi posilnením vidieť, ako tak malé dieťa chápe resp. dôveruje Božej láske a milosrdenstvu. Myslím, že na konci tábora to bolo super, že som už vedel ako asi sa môžem ku nim správať bez toho, aby som im ublížil. Nepotreboval som slová na to, aby som zistil, čo ich trápi. Stačilo ich jednoducho vnímať a oni mi to sami dali najavo. Bolo pre mňa veľmi cenné získať túto skúsenosť… Hľadať si cestu aj k malým deťom a pracovať s nimi. Boli pre mňa inšpiráciou k tej úprimnosti, ktorú mi ukázali.

Adam M.

Bola som jedna z desiatich animátorov. Našim poslaním bolo slúžiť druhým, vypočuť, utešiť, zdieľať, mať rád, zabudnúť na seba… Pri odchode na tábor som mame povedala: ako môzem ísť sprostredkovať Lásku deťom JA, ak JU sama v sebe nemám? Musím povedať, že byť kresťanom „vonku“ je pre mňa jednoduchšie, ako kresťanom doma. Zvieral ma pocit, že sa idem na niečo hrať. Bol to pre mňa veľmi dynamický. Popri všetkých povinnostiach na tábore som cítila okolo seba Dobro. Cez decká som odhalila aj svoje zranenia. Boh sa ku mne prihováral cez ich trápenia, ktoré mi boli blízke, cez veľké srdcia animátorov, cez múdre slová otca Juraja a cez láskavé a zrelé ženy – tetu Terku a Martu. Tento tábor bol pre mňa dôkazom, že zmeniť a uzdraviť človeka môže jedine ON. Dôkazom Dobra na zemi, ale aj zla. Bol to čas stať sa zrelším človekom. Čas uvedomiť si, že bolesť a trápenie nepominú. Ale existuje nádej: je tu vždy Boh, ktorý miluje a uzdravuje.

Rozália M.

Tábor by som zhodnotila, že dopadol veľmi, ale veľmi dobre. Aj keď som tam odchádzala nevyspaná, cítila som v sebe, že keď prídem medzi deti, všetko sa zmení. A aj to tak bolo… Veľmi som sa potešila, keď som zbadala plný autobus detí, ako nám mávajú. Bol to neskutočne až taký hrejivý pocit pri srdci. Na tábore všetko klapalo ako hodinky. Či už spolupráca medzi animátormi alebo medzi nami a tetou Terkou. Môj najväčší zážitok z tábora bol rozhovor s jedným dievčaťom, od ktorého som mohla tak veľa duchovne načerpať, že sa to nedá ani popísať. Pochopila som tam aj to, aká je sebaúcta veľmi dôležitá, ale aj aké je dôležité presadiť si svoj vlastný názor. Najhlbší pocit tepla, ktorý stále vo mne doznieva, je večerná adorácia so staršími na záver tábora…

Klaudia F.

Milí darcovia,

aj vďaka Vám sme mohli uskutočniť letný tábor pre deti z našej n. o., za čo Vám všetkým prejavujem úctu a vďaku. Človek pre človeka n. o. pracuje s deťmi zo sociálne slabších a znevýhodnených rodín. Často ide o detí s ťažkým osudom, ťažkými životnými a emocionálnymi podmienkami. Našou hlavnou snahou je týmto deťom dopriať čo najviac príjemných a šťastných chvíľ a pomáhať s čím môžeme. www.clovekprecloveka.sk
Ďakujeme za príspevky doručené prostredníctvom univerzitného i nášho táborového kaplána ThDr. Juraja Sedláčka, PhD., ktoré pomohli vykryť týždňovú účasť, stravu a ubytovanie 10 animátorov a študentov z UPC TRENČÍN a jedného bohoslovca z Kňazského seminára v Nitre, na 11.ročníku tábora Človek pre človeka, ktorý sme usporiadali v Slovenskom raji v dňoch 06.08 – 11.08.2017.

Ich úlohou bolo plnohodnotne vytvoriť táborový program, ktorým vyplnili každú chvíľu prežitú spoločne s našimi deťmi. Animátorom sme zverili skupinky, dozor, program, zdieľanie, zvládli to úžasne, za čo im patrí náš obdiv a veľké Ďakujem. V duchu preventívneho systému sv. Jána Bosca bývali deti po skupinkách s mladými na izbách, čo ešte viac zefektívnilo ich výchovný dosah a mohli ísť príkladom. Mali sme kaplnku, v ktorej sme všetci čerpali z prameňa. Neziskovka zasa dotovala deti, priamych účastníkov tábora, takže vykrytie animátorov bola pre nás všetkých veľká pomoc.

s úctou a vďakou

Terézia Baníková, riaditeľka n. o. Človek pre človeka

Čo mi dalo UPC… (V.)

HudakPREDHOVOR: V UPC vítame nových študentov – prvákov a spomíname na absolventov, ktorí s nami prežili spoločný čas. V rámci série článkov „Čo mi dalo UPC…“ sa s vami podelíme o skúsenosti či zážitky jednotlivých absolventov s našim UPC.


UPC viac, ako tri písmená

Univerzitné pastoračné centrum, pojem pre niekoho známy, pre mnohých menej známy a pre ostatných predstava, pár, možno nudných ľudí zahĺbených nonstop v modlitbe. Pri predstave koľko je ľudí, koľko je nás takých, čo v živote cítia, že niečo im chýba. Niečo, čo nevedia pomenovať, hľadajú to, kde sa dá, na diskotékach, v obchodných centrách, v partiách ponúkajúcich falošné priateľstvá, no stále to nenachádzajú. Koľký z týchto ľudí po čase zistia, že i keď majú možno všetko, chýba im len niečo malé, nejaká neznáma ingrediencia, koľkí skončia vyhorení ako fakľa už v mladom veku a pritom všetko, čo hľadajú majú na dosah ruky. Skúsme nazrieť za oponu, na UPC z druhej strany.

Človek ako mnohí iní, na prvý pohľad ničím výnimočný, možno až príliš obyčajný. Má vysnívanú prácu, slušne zarába, má dostatok času, aby si plnil cestovateľské sny a nasýtil tak svoje srdce pútnika, má rodinu, ktorá mu je úžasnou podporou a tých najlepších, časom preverených priateľov, o ktorých vie, že ho nikdy nesklamú. Je si vedomí ako veľa má, vie, že ma viac ako potrebuje, prijíma to ako dar a je za všetko vďačný. Cíti obrovské šťastie. A predsa prichádzajú chvíle, kedy cíti, že mu niečo chýba, niečo malé a pritom neuveriteľné silné, cíti potrebu realizovať sa, viac dávať a učiť sa lepšie prijímať. Odmieta žiť len tak, chce dať životu hĺbku, vie, že sa to dá, túži po tom, len nevie, čo, kde a ako. Nuž ako to už v živote chodí, ak po niečom naozaj túži, nejakým spôsobom sa to k nemu dostane. Krásnou náhodou spoznáva úžasných a krásnych ľudí, kecajú, rozumejú si, smejú sa a oni ho pozývajú medzi seba, pozývajú ho do UPC-čka. Tento človek je hanblivý, ale miluje život a jeho aktivita mu nedovolí pozvanie neprijať. Teší sa, i keď nevie, čo má očakávať. Prichádza do UPC a čo vidí: množstvo krásnych, čistých, milých, mladých ľudí. Po pár stretnutiach ich spoznáva a nazýva ich priateľmi, pretože to tak cíti. Všetko mladí ľudia, ktorí by teraz mohli sedieť niekde na káve, zabávať sa, alebo zarábať viac peňazí. Miesto toho sa stretávajú, aby sa od seba niečo naučili, aby sa podelili o seba, aby sa rozdávali. Chcú viac, chcú sa naučiť ako správne žiť a šíriť to ďalej, chcú sa realizovať, nechcú viac mať, chcú viac byť, byť pre iných, ukladajú do ústrania to sebecké ja, ktoré je v každom z nás a povyšujú iných ľudí pred seba. Nerobia to pre odmenu ani vďaku, robia to z vďaky a lásky, ich odmenou je, že smú. Vo svojom živote postavili Boha na prvé miesto a všetko ostatné sa zaradilo u nich na správne miesto. Boh im na oplátku odhaľuje pravé hodnoty a krásu všedných vecí. Veria v silu modlitby, hlavne spoločnej modlitby, tej ktorá vyslaná do sveta robí zázraky. Vedia, že sú iba malými farebnými kvapkami v oceáne ale chcú byť tými kvapkami, čo zafarbia mnohé ďalšie. Toho človeka si získali, získali ho čistým priateľstvom, zábavou, hlbokými myšlienkami, krásnymi slovami podoprenými skutkami a aktivitou. Cíti sa s nimi skvelo, vyplnili v jeho živote posledné prázdne miesta, on vie, že pri nich sa môže stať lepším, chce na sebe pracovať, aby i on bol pre nich prínosom, pre tých úžasných mladých ľudí, ľudí obdarených množstvom darov a talentov, ona má dar, že krásne spieva, on nádherne hrá, tamtá má úžasné hlboké myšlienky, tamtí radi filozofujú, niektorí krásne píšu, no dar lásky, priateľstva, sebaobetovania, dar chcieť plný život ich vystihuje všetkých.

Ako vravím, šikovní, krásni, čistí, úprimní, aktívni, mladí ľudia na ceste lásky, nie, nie sú dokonalí, len idú po ceste, ktorej veria a zdá sa, že je správna, ani nie sú bez chýb, majú ich, vedia o nich a pracujú na nich. Idú s láskou k láske, po neľahkej, ale neskutočne krásnej ceste.

A ten spomínaný človek, áno, tým človekom som ja, ja sa hrdím tým, že ku ním patrím, k ľuďom z UPC, ďakujem im zato a ďakujem i za ľudí, ktorým pomáhajú.

UPC, tri písmená, za ktorými stoja tri slová: viera, láska, nádej, lebo oni veria, v neho, v teba, v ľudí i v seba, lebo oni povyšujú lásku nad všetko ostatné a nádej preto, lebo s takýmito a pre takýchto ľudí má tento náš svet stále šancu.

Ak i tebe niečo chýba, hľadaj tam, kde je veľká pravdepodobnosť, že to nájdeš a ak by si náhodou nenašiel, spoznáš pár neskutočných ľudí, ktorí ti radi pomôžu a budú hľadať s tebou 😉

(Prevzaté so súhlasom autora Samuela Mitického z jeho blogu.)

Akoby to bolo len včera… (k 3. narodeninám UPC)

UPC

Ani sme sa nenazdali a naše UPC oslávilo 3tie narodeniny. V stredu 24.10. sa o 12.00 otvorili brány UPC. Pre návštevníkov bola otvorená zóna ticha, kde bola vystavená Sviatosť oltárna. Pri tejto príležitosti sa každý mohol v kaplnke ponoriť do ticha modlitby. Počas dňa nás osobne navštívili a prišli zablahoželať dvaja prorektori a niekoľko pedagógov, ktorí sa nemohli zúčastniť večerného programu. O 18.30 sa začala ďakovná omša. Zúčastnili sa na nej asi 4 desiatky študentov, niekoľkí pedagógovia a zamestnanci. V kázni náš kaplán o. Juraj hovoril o príkladných životoch patrónov UPC: o svätých Andrejovi-Svoradovi a Benediktovi. Dôraz v kázni kládol na Skalku pri Trenčíne a na rieku Váh, kde podľa dostupných prameňov pred tisíc rokmi rok sedával orol a na tom mieste našli neporušené telo mučeníka Benedikta: „V srdci každého z nás je malé miesto, v ktorom som len ja a Boh. Toto miesto je základným kameňom života každého z nás.“ Po tejto časti programu sme sa presunuli do Trenčianskej Závady na Gazdovstvo Uhliská. Na ranči sme sa mohli povoziť na koňoch a nakoniec sme si pochutnali na výdatnej spoločnej večeri. Po príchode na Skalku pri Trenčíne si noví členovia UPC mohli vziať kameň z Váhu a ten kameň môžu podpísať a priniesť do UPC pod oltár. Bude to pre nich symbol, že aj oni sú kameňmi UPC, na ktorých UPC stojí. Na brehu Váhu po zamyslení sa nad životmi svätcov sme vypustili 3 lampióny vo farbách UPC ako symbol 3tích narodenín. Podľa slov o. Juraja sa oslava narodenín vydarila. Na záver vyslovil prianie: „Prajem si aby sa rodina UPC-čkárov rozrastala a aby sme sa o rok zišli ešte vo väčšom počte.“

Bc. Jaroslav Spodniak

Kláštor pod Znievom: Supervízia a pomoc v komunite. Letná UPC akcia.

Euro

Počas letných prázdnin, 13. – 15. 7. 2012 sme navštívili komunitu Dobrý pastier v Kláštore pod Znievom. Je to útulok pre ľudí bez domova a pre závislých, priamo v priestoroch bývého kláštora. S jeho aktuálne vyše sto obyvateľmi ho má duchovne i materiálne pod palcom pán farár Vladimír Maslák. Domáce spoločenstvo sa snaží fungovať hlavne z práce vlastných rúk, teda je tu pridružená i malá farma s ošípanými, pár koníkmi, kozami a pod horou detašovaný plnohodnotný salaš. Klienti majú okrem zdravotného a sociálneho dohľadu príležitosť aj duchovnej starostlivosti a formácie, takže z ich pobytu môže byť dokonalý „wellness“ na najvyššej úrovni.

Naša 11- členná prázdninová jednotka sa ako správna návšteva snažila nielen dať s domácimi do rozhovoru, podľa možností povzbudiť svojím záujmom, ale taktiež sme sa pritom zúčastňovali na domácich prácach. Dievčatá čistili mrkvu a zemiaky, chalani pomohli na stavbe alebo pripraviť mäso do klobás, pán kaplán s ošetrovateľkou sa zdravotne postarali o pacientov. V sobotu poobede a v nedeľu sme stihli ešte 2 túry na Hrad Zniev a neďaleký Kľak.

Ak píšem, že sme sa snažili niekoho povzbudiť, tak pravdupovediac v mojom prípade (podľa reakcií i ďalších) to takmer tak išlo… iba presne naopak 🙂 Viem, že sa nejedná o ústav sociálnej starostlivosti: klienti prichádzajú sami a musia byť akurát triezvi, no podobnú atmosféru som skutočne nečakal. Keď v kuchyni prišlo na zvadu o to, kto momentálne viac potrebuje široký nôž, nečakal som, že skončí bez hrubého slova a mäsiar s 25 odrobenými rokmi sa ho vzdá a s úsmevom povie: „…pre teba všetko, Janko.“ Hoci sme sa pre kuchára (tetovaného) stali prácou navyše, nečakal som, že naaranžuje každému jedlo na tanier a so šarmom Delona sa uistí, či je všetko O.K. a prinesie mlieko navyše. Keď sú každý deň ranné chvály o 6.30, ruženec na obed a večer sv. omša, nečakal som, že všade bude cca 70 bývalých bezdomovcov. Okrem otca Vladimíra boli v kláštore niekoľkí sociálni pracovníci a bohoslovec. Neviem ako to vyzerá v iných útulkoch, no ak títo ľudia bývali tými na lavičkách v parkoch, u Dobrého pastiera sa vďaka domácemu tímu dejú veľké dobré zmeny. Na živote v komunite som sa zúčastnil na necelé dva dni a neodvážil som sa na otázky typu „Ako sa darí?, Čo vás sem priviedlo?“, tak neviem aké majú chlapi ďalšie plány, či a na čo sa tešia. Myslím ale, že pri takýchto zmenách tu veľa z nich vďaka Bohu uzrelo svoju nádej.

Som ozaj rád, že som sa sem cez UPC mohol dostať. V rámci verša „Poznáte ich po ovocí.“ to bol prenikavý zážitok, aké veľké je možné dielo ktoré Boh požehnáva.

Tomáš

Čo mi dalo UPC… (IV.)

HudakPREDHOVOR: V UPC vítame nových študentov – prvákov a spomíname na absolventov, ktorí s nami prežili spoločný čas. V rámci série článkov „Čo mi dalo UPC…“ sa s vami podelíme o skúsenosti či zážitky jednotlivých absolventov s našim UPC.


„Takých tu už bolo“… čiastočne a paradoxne aj táto veta sa stala motivačným prvkom, prečo som do UPC prišiel znova. Predpokladal by som, že z prvej návštevy Univerzitného pastoračného centra si odnesiem a zapamätám milšie slová 🙂 Fakt je ten, že som si ich zaslúžil a veľmi pekne za ne o. Jurajovi ďakujem.

Všetko sa to zbehlo akosi rýchlo a odrazu som bol v UPC na prednáške o Púti do Compostely. Spolužiačky ma stiahli. Téma bola lákavá, rád putujem 🙂 Odvtedy sme sa „nalogovali“ na UPC. Veľmi dobre si pamätám ako sme občasto (skr. občas aj často) chodili do UPC na úkor školy. Chceli sme spolupracovať na projektoch, cítili sme sa tam prijatí, bavilo nás to a obohacovalo. Bol to príjemný adrenalín a zároveň sme tam načerpali veľa nových síl do školy. Dôkazom toho sú naše inžinierske tituly 🙂

Počas takmer 2 rokov som s UPC priateľmi absolvoval množstvo kultúrnych, športových a duchovných akcií. Jednou z prvých, bol pre mňa splav Hrona a po pár metroch sme boli s kolegyňou vo vode. Každá akcia niečo vo mne zanechala… niečo nezmazateľné. Púť do Ríma bola veľká svojím rozsahom a pokrývala duchovnú, kultúrnu ale aj športovú stránku (predovšetkým cesta na letisko :)). Bolo úžasné tam zažiť silu duchovného Dedičstva. Nie je toľko miesta všetky zážitky napísať, ale pozývam vás „úplne hore, úplne dozadu“. Stretnete ma tam niekedy počas týždňa a pokecáme. Mám totiž doživotné práva v UPC 🙂

Aby som bol úprimný a objektívny, musím povedať, že UPC mi aj veľa vzalo. Dlhé roky úspešne zveľaďovanú pýchu a snáď ešte horšiu falošnú pokoru. Bol som perfektný (žeby zase tá pýcha?:-) v maskovaní. To som si uvedomil až s odstupom času… tak to už býva. Je potrebné po určitom čase sa ohliadnuť späť, aby sme vedeli zhodnotiť rast alebo pokles. Ani stagnácia nie je žiaden úspech, keďže život je cesta. Samozrejme, že s pýchou bojujeme všetci každý deň a trošku som si nechal aj ja 🙂
Zaujímavú etapu odštartovala sviatosť zmierenia v kancelárii kaplána. („Priblížte sa Bohu a priblíži sa k vám“). Boh, cez ľudí a ten priestor mi dal duchovnú silu do života. Odvtedy žijem.

Dovolím si tvrdiť, že ak by som neprešiel na svojej životnej ceste úsek UPC, nebol by som použiteľným mužom. Ďakujem Bohu, o. Jurajovi a ľuďom z UPC.
Opäť sa potvrdilo, že na počiatku bolo Slovo.

Peťo

Čo mi dalo UPC… (III.)

HudakPREDHOVOR: V UPC vítame nových študentov – prvákov a spomíname na absolventov, ktorí s nami prežili spoločný čas. V rámci série článkov „Čo mi dalo UPC…“ sa s vami podelíme o skúsenosti či zážitky jednotlivých absolventov s našim UPC.


Keď som sa dopočul že Univerzita bude mať UPC, potešil som sa, že spoznám nových ľudí naladených na tú istú vlnovú dĺžku a konečne tu bude pokojné miesto, v ktorom vždy bude dobrá nálada. Moje očakávania sa splnili na 200% 🙂

Asi ako všetci, aj ja som po prvýkrát otváral dvere nášho UPC s malou dušičkou. No veľmi rýchlo som si toto miesto a ľudí v ňom obľúbil. Prvá „vec“ čo ma prekvapila bol univerzitný kaplán o. Juraj. Na prvý pohľad pôsobil možno trochu prísne a striktne, no len čo otvoril ústa som zistil, že je to človek s veľkým srdcom otvoreným pre všetkých mladých ľudí. Nenašla sa ani jedna jediná téma, na ktorú by nebol schopný sa s nami baviť. Vždy vedel a vie dať dobrú radu a ukázať cestu z každej ťažkej situácie. Jednoducho človek s charizmou… s Duchom Svätým.

UPC mi tiež dalo množstvo nádherných zážitkov, ktoré som mohol prežiť so skvelou partiou, do ktorej určite zapadne každý nový UPC-čkar (tak že sa netreba báť prísť 🙂 ). Prechádzky po rakúskych Alpách v Mariazelli, letecká púť do Ríma, Ukrajina, …. zážitky, ktoré na škole inou cestou tak ľahko nezískate… a to viem o čom hovorím, som tu 6 rokov :). A to ani nespomínam fašiangové zábavy, oslavy narodenín, duchovné cvičenia v prekrásnej prírode, utorkové stretká (veru, utorok sa dá prežiť aj inak ako v niektorom z tamojších barov a navyše z toho nebolí hlava 🙂 ) a množstve ďalších akcií. UPC je pre mňa akýmsi iným, príjemnejším a svetlejším spôsobom pravého študentského života, ktorý má svoj cieľ. V konečnom dôsledku, UPC bolo jedným z faktorov, ktoré ovplyvnili moje rozhodnutie zostať ďalej študovať na treťom stupni štúdia na FŠT.

Veľké Bohu vďaka že mám tú česť byť jedným z členov tejto veľkej rodiny. Pevne verím, že túto možnosť bude využívať stále viac študentov, najmä tých, čo si možno ešte nevedia nájsť svoje miesto, či cítia nespokojnosť so svojím životom alebo potrebujú v sebe zaplniť prázdne miesto. UPC je tu práve pre Teba!

Dušan

UPC na Ukrajine

Euro

Big Euro Trip, veľký UPC výlet 8.-12.2.2012. Trasa: Trenčín-Košice-Čierna nad Tisou-Chop-Užhorod-Perečin-Užhorod-Malyj Selmencyj-Veľké Slemence-Pavlovce nad Uhom-52.púť radosti Vysoká nad Uhom-Strážske-Trenčín.

1.deň Trenčín – Užhorod, prehliadka mesta, ubytovanie
2.deň Tradičný bazár, popoludní presun maršutkou do Perečína. Návšteva misijnej stanice, prijatie a spoločenský večer s miestnou komunitou
3.deň Výstup nad mesto Perečín, napoludnie presun do Užhorodu. Audiencia u gréckokatolíckeho eparchu Mons. Milana Šášika, Mukačevského biskupa. Presun do Malyj Selmenycj/ Veľké Slemence a peší návrat na Slovensko.
4.-5.deň Púť radosti vo Vysokej nad Uhom, foto a audio

Euro

UPC usporiadalo aj tento rok BIG EURO TRIP, ale tento raz bola destináciou krajina, ktorá je síce našim východným susedom, ale život je úplne iný ako u nás na Slovensku. V tomto článku sa chceme my „UpeCéčkári“ podeliť o naše zážitky, aby ste si vedeli predstaviť v čom je rozdielny život na Slovensku a na Ukrajine.

Tu sú naše dojmy z Ukrajiny, ktoré sú rozdelené v odpovediach na 3 otázky:

1. Čo si si ako prvé uvedomil/a po príchode na Slovensko?

Jaroslav CUP Katedra politológie
Život na Slovensku sa pre mnohých ľudí zdá byť veľmi ťažký, ale človek by mal na vlastné oči vidieť ako vyzerá svet za hranicami Schengenu a až potom môže vynášať súdy, kde sa žije lepšie a kde horšie. Myslím si, že sú štáty, kde sa žije oveľa horšie ako u nás na Slovensku a Ukrajina je toho jasným príkladom.

Štefan, FSEV
Po príchode na Slovensko som si uvedomil, že sa tu na Slovensku máme v mnohých veciach lepšie no stalo sa nám to niekedy samozrejmosťou a každé vybočenie vnímame veľmi negatívne a podráždene. Porovnávame sa vždy s lepšími pričom možno zabúdame na porovnanie s chudobnejšími. Tiež som si uvedomil, že máme dosť kvalitnú hromadnú dopravu a vysoko rozvinutú elektronizáciu v porovnaní s Ukrajinou.

o. Juraj, univerzitný kaplán
Prvý pocit: Bohu vďaka, že sme všetci šťastne späť! Potom aj… „som zvedavý, čo z toho, čo videli a skúsili, v mojich mladých vyrastie “ A asi aj tú atmosféru strachu, ktorú bolo viac cítiť medzi ľuďmi na UA.

Janka, FSEV
Na hraniciach som pocítila taký neopísateľný strach. Veľký rešpekt a strach z neznámeho, keďže ako mladá generácia si už veľmi nepamätáme bývalý režim colnej správy.

2. Čo si do života odnášaš po tejto skúsenosti?

Zuzana, FZ
Odnášam si to, že sa nebudem rozčuľovať keď budem v preplnenom autobuse alebo keď budem cestovať vlakom a budem musieť vo vlaku stráviť viac času ako normálne pre rôzne meškania.

Mária FSEV- absolventka
S partiou dobrých ľudí, sa dajú prežiť aj tie najabsurdnejšie situácie. Tvoriť dobré spoločenstvo a cítiť podporu jeden druhého, nezištnú pomoc … to je v dnešnom svete vzácnosť. No práve toto zažívam na každej UPC akcii.

Dominika, FŠT
Že mať všetko v konečnom dôsledku neznamená vôbec nič!

Michal FSEV
Táto akcia organizovaná UPC-čkom mi úžasne dobila baterky a dodala mi dávku optimizmu a nádeje. Vidieť svet z inej perspektívy nikdy nie je na škodu, a môže človeku rozšíriť obzor a príležitosť na prehodnotenie hodnôt a názorov, najmä návšteva Perečína, Užhorodu aj prechod hraníc Čim ďalej na východ, tým viac srdečnosti, pohostinnosti a pokoja …

3. Ako vnímaš chudobu po návrate z Ukrajiny?

Michaela, FSEV
Chudoba ma dosť prekvapila, hlavne to, že ako keby na Ukrajine neexistovala stredná vrstva. Buď sú zbohatlíci, ktorí si zarobili prostredníctvom korupcie alebo úplne chudobní jednoduchí obyčajní ľudia takže po návrate som si povedala, že milujem Slovensko a som šťastná aspoň za to málo, čo nám štát dáva takže si odnášam ponaučenie do života, že nie všade kde je lacno, sa žije ľahko.

Dušan, doktorand FŠT
Keď som sa dopočul, že priemerný plat v Ukrajine je v prepočte asi 85 eur donútilo ma to zamyslieť sa nad tým, ako vôbec môžu ľudia prežiť, keď si chcú napríklad založiť rodinu. Žena v pôrodnici musí zaplatiť 800 eur doktorovi, dať čosi personálu, priniesť si vlastnú posteľnú bielizeň, jedlo, učiteľka v základnej škole si vyžaduje od detí obrus či vázu, ak chcú mať dobrú známku z písomky a podobne. Potvrdilo sa mi, že čím viac človek má, tým je menej spokojný a viac túži po veciach, ktoré sú pre neho úplne zbytočné.

Tomáš, CUP Katedra politológie
Chudoba je dôsledok ľudského egoizmu a arogantnosti jedného voči druhému. Chudobu som vždy vnímal ako niečo, čo človeka postihnutého chudobou uvrhlo do veľmi ťažkej životnej situácie.

Tomáš, FŠT
Slovensko je biednejšie a chudobnejšie voči väčším a vyspelejším krajinám, no po skúsenosti a oboznámení sa o ukrajinskom štýle a spôsobe života môžem hodnotiť, že ukrajincom stačí menej.

Tomáš, FM absolvent
Vnímam viac, že možno byť šťastný aj z mála. Osobne preto teraz viac rozmýšľam ako užitočne využiť tie „nadbytky“ čo sa mi poskytujú.

Prečo mám strach?

Hudak
V predvečer sviatku Panny Márie, 7.12.2011, nás navštívil o. Ľuboš Václavek, MSSCC kňaz, psychológ a misionár zo Žiliny. Vo svojej prednáške vymenúva čoho sa (všetci) bojíme, s akými druhmi strachu sa stretávame a čo sa deje s človekom, ktorý má strach. Nechýbajú tipy a triky, ako svoje strachy zvládať.
Môžete si vypočuť celú prednášku (42 MB, MP3 audio), prípadne záznam z kázne (11,9 MB, MP3 audio)