Spätná väzba: Víkend pre mužov 2017

UPC

VÍKEND PRE MUŽOV. Zubák, okr. Púchov, október 2017 „Buď silný a udatný, neboj sa a neľakaj sa!? Veď Pán, tvoj Boh, je s tebou pri všetkom, čo podnikneš!“ Jozue 1,9

Na mužskej víkendovke v obci Zubák sme sa ako tím UPC Trenčín zúčastnili veľmi zaujímavého programu v pastoračnom centre na miestnej fare. Program začal po príchode bohatým občerstvením. Večer sme začali slávením sv. omše. V kázni sa nám 20 mužom prihovoril o. Juraj. Témou kázne bola Mužskosť vs. Mužnosť, čo znamená byť mužom? Prvý piatok v mesiaci sme si uctili Krížovou cestou, ktorú sme absolvovali v lese pri horení fakieľ. Ticho Getsemanskej záhrady sme strávili nad premýšľaním a zároveň hodnotením našich životov v kontraste s Ježišovým životom a pohľadom na seba poslednými vecami.

Sobotňajší program sa začal raňajkami a workshopom na tému: Slovo chlapa.Aby sme pokračovali v zmysle princípu Modli sa a pracuj, zapojili sme sa do manuálnej činnosti na fare pod vedením miestneho pána farára. Po práci nás čakal vytúžený guláš, ktorý pripravili animátori.
Paintball je strategická hra, pri ktorej si mohli muži otestovať svoje bojové schopnosti a zručnosti. Hra prebiehala v areáli neďaleko Ilavy. Večerná omša sa konala na nádvorí Lednického hradu. O. Juraj nás v kázni vtiahol do problematiky mužského strachu. Večer sme zavŕšili adoráciou a piesňami, ktoré nám spievali bratia zo Prievidze. Po adorácii sme pokračovali v prehlbovaní vzťahov v osobných rozhovoroch.

Podobne ako v sobotu, aj v nedeľu sme začali rozcvičkou a rannou modlitbou breviára.
Nedeľa sa niesla v znamení našich očakávaní a predstáv, ktoré by sme radi chceli zakomponovať do našich každodenných životov.
Zbrojenie – príprava do boja – to je názov témy, ktorou sme sa zaoberali počas programu a hľadali sme nasledovania vhodné vzory. Jeden sme našli v podobe Titusa Zemana. V krátkom videu sme si pripomenuli jeho unikátny život, mužskú nebojácnosť a obety.
Celý program sme ukončili chutným slávnostným obedom.

Som veľmi rád, že som mohol byť na úžasnej víkendovke spolu s tými správnymi chlapmi a mohol som prežiť ten pravý a nefalšovaný čas s mužmi s veľkým M.

Jaroslav

Na víkendovku som išiel aby som sa posunul ďalej v mužskosti, zistil, spoznal, poučil sa, aby som sa v tom smere posunul ďalej. Na podobnej mužskej víkendovke som ešte doteraz nebol, takže to bola pre mňa nová skúsenosť. Čo som pochopil? Ako to na mňa vplývalo? Celkový dojem? Podľa mňa, táto víkendovka, čo sa týka organizácie, bola asi najlepšia zo všetkých akcií, na ktorých som zatiaľ bol. Stále bolo čo robiť, človek sa nenudil, bežalo to rýchlo.

Piatková omša, resp. kázeň o. Juraja bola veľmi silná. Bolo vidno, že fakt tomu obetoval veľmi veľa času a príprav a stálo to za to!! Možno myšlienky, ktoré mi utkveli v pamäti: „Život muža je boj, v budúcnosti to bude stále žena, dieťa a nejaký Herodes v pätách“. „Muža robí jeho charakter“. A naozaj, človek sa do 35 vyvíja pracuje na sebe, posúva sa. Uvedomil som si, že to je tak, a že práca na sebe je veľmi náročná, a vyžaduje veľa odvahy a trpezlivosti. Možno preto tak málo mužov nepracuje na sebe a volí radšej tu druhú variantu, utekajú sami pred sebou, a ako si spomínal, ono ich to dobehne v dospelosti v 40-50tich rokoch, a potom je to oveľa ťažšie niečo meniť ako teraz v mladom veku. Preto som si možno uvedomil, že to, čo prežívam teraz v tomto mojom období, je veľmi dobre, lebo pracujem na sebe a je to veľa krát cez bolesť a utrpenie, ale to ovocie bude stáť za to. A tak by som to možno prirovnal k poľu: poorieš, posadíš, polievaš, atd. je to namáhavé, no výsledky vidíš až za pár rokov, ale tie výsledky stoja za to. Takže ma to povzbudilo ako muža, že je to strašne dôležité obdobie, a muž sa neposúva ďalej cez dobré obdobia, ale práve cez to ťažké, náročné, vtedy sa muž stáva pomaly mužom. Som veľmi rád, že pracujem na sebe 🙂

Ďalej mi utkvelo v pamäti, ako zistiť alebo resp. ako sa prejavuje pravý muž. Pravý muž pozdvihuje a to bolo veľmi silné pre mňa toto poznať, lebo je to tak. Aj o. Juraj je toho príkladom, a to aj v mojom prípade, aj u iných. Má vo mňa dôveru, dáva nám ju, verí nám. A tak sa vo mne otvorila túžba, že ja tiež chcem byť chlap, ktorý pozdvihuje iných, nie ich rieši, ohovára atd. ale práve naopak, pozdvihuje ich a tak dáva priestor tomu, aby rástli.

Ďalej sa mi páčila výzva, aby sa nikto na nič nehral. Chlapi boli otvorení, nedávali si servítok pred ústa a bolo to super.
Podľa mňa to bola veľmi dobrá víkendovka a je to veľmi dôležité, aby chlapi pracovali na sebe, aby sme boli raz fakt dobrými manželmi a otcami. Aj tie aktivity, práca, paintball, podľa mňa to bolo veľmi kvalitne spravené. Aj jedlo bolo úžasné, vidno, že sme tam mali kuchára.

Možno čo mi tam chýbalo je také globálnejšie zdieľanie na konci. Viem, že už na to nebol čas. Cestou späť sme boli všetci unavení, to som si tiež myslel, že sa nejako pozdieľame, ale nevyšlo 🙂

Čo si z toho odnášam, na čom chcem pracovať:
– Chcem pracovať na tom, ako byť správny chlap, táto víkendovka mi ukázala cestu, po ktorej sa oplatí isť, čo zmeniť, v čom zabrať atď.
– Zistil som, že investícia do seba samého stojí za to, možno teraz to nevidím ale v budúcnosti to bude stáť za to.
– Spoznal som, že v tom boji s čistotou nie som sám, že to je problém mnohých a že je úžasné počuť také povzbudivé slová ako od Michala.
– Možno začať meniť veci v maličkostiach, nie veľké veci ale drobnosti typu (ozvať sa v spoločnosti, povedať svoj názor atd. možno drobnosti v očiach iných, ale pre mňa sú to veľké veci)
– Byť trpezlivý sám zo sebou, a pracovať na sebe.
– Zmyslom života by malo byť sebadarovanie, bez toho stráca život zmysel.
– Ďalej som si uvedomil že som strašne vďačný za nášho UPC kňaza, že nás vedie ako chlapov a že má s nami trpezlivosť.
– Uvedomil som si, že fakt chcem žiť tú autentickosť, spoznať svoje dary a pracovať s nimi, nehľadieť na dary druhého, ale pracovať so svojimi. Prestať sa porovnávať.
– Chcem byť dobrý manžel a muž pre svoju ženu.

Možno toto tak zanechala vo mne táto víkendovka. Chcem sa Ti poďakovať o. Juraj, za Tvoje slovo, prednášky. Mal si to veľmi dobre pripravené. Verím že takéto víkendy budú častejšie lebo nám chlapom sa treba stretávať a učiť sa jeden od druhého ako žiť v tomto svete, a pri tom žiť vieru.

Daniel

Bol som prvý krát na víkendovke, ktorá bola iba pre mužov. Veľmi sa mi tam páčilo, zažil som veľmi dobý čas v dobrom kolektíve mužov, ktorí mali približne rovnaké problémy, nedostatky, slabosti ako ja a snažili sa načerpať skúsenosti, vypočuť si názory iných kresťanských mužov a možno ich aj tak pri omšiach, adorácii a krížovej ceste odovzdať do Božích rúk. Veľmi sa mi páčila aj otvorenosť mužov pri zdieľaniach v skupinkách a aj pri rozhovoroch a svedectvách, kde sa nikto nebál hovoriť pred ostatnými o svojich problémoch. Páčil sa mi aj hlavný hosť na víkendovke náš kaplán Juraj, ktorý si pripravil naozaj kvalitné témy o ktorých by sa asi normálne v kostole hovoriť nedalo a slúžil nám aj pekné sv. omše. Veľmi sa mi páčil aj program víkendovky – rozmýšľanie osamote v lese, krížová cesta v lese, ranné rozcvičky (aj keď boli dosť ťažké :D), paintball, pri ktorom som si aj viacej uvedomil aké ťažké to majú vojaci, ďalej pomáhanie miestnemu pánovi farárovi a aj adorácia, omše a rozhovory.
Myslím, že som sa tam aj dosť posunul a uvedomil nejaké veci. Napríklad som niekedy mal problém s tým, že som sa podceňoval, vravel som si že som nanič, keď mi nič nešlo a nedarilo sa mi. Tam som si tak uvedomil, že moja hodnota nie je v mojich známkach a ani v dievčatách, ktorým sa páčim a ani vo vyhratých zápasoch, ale že Boh ma stvoril veľmi dobre a v srdci mám Krista. Tam je moja hodnota, ktorá musí byť dosť veľká, keď sám Ježiš sa rozhodol za mňa zomrieť.

Janči

Spätná väzba: Človek pre človeka 2017

UPC

UPC-čkari v úlohe animátorov detského letného tábora n. o. Človek pre človeka, Prešov, pre znevýhodnené deti zo severovýchodu Slovenska.

Na tábore bolo úplne úžasne. Najprv som sa dosť bála, mala som strach, či budem dobrou animátorkou. Prvé dni boli pre mňa náročné, ale postupne, ako sme sa spoznávali a začali si viac dôverovať, začali decká hovoriť aj o svojich ťažkostiach. A úplne najlepšie bolo pozerať sa na ich šťastné tváričky. Aj keď som už niekedy nevládala a najradšej by som zostala v posteli, keď som videla úsmev od ucha k uchu a iskričky v očiach, povedala som si, že to má zmysel, a že deti sú šťastné, že tam sme spolu s nimi a pre nich. Som naozaj veľmi rada, že som tam mohla byť a sebou prispieť k radosti detí. Tento čas strávený s deckami formoval aj mňa, moju osobnosť. Veľmi mi to pomohlo. Ďakujem veľmi pekne za všetko.

Janku U.

Tábor človek pre človeka je vždy úžasným zážitkom. Keďže som sa ho zúčastnil už tretí rok, tak som sa na tábore cítil, akoby som prišiel domov. Deti na tábore vytvorili výbornú atmosféru a aj napriek tomu, že to nemali v živote ľahké, dokázali obohatiť aj mňa. Na tábore bolo mnoho dospievajúcich mladých ľudí, ktorí boli vždy ochotní pomôcť a to nie len pri príprave aktivít, ale aj keď sa bolo treba starať o mladšie deti. Bolo na nich vidieť veľký zmysel pre zodpovednosť, starostlivosť a obetavosť. Avšak na niektorých deťoch bolo vidieť, že to v živote nemali ľahké. Ja som mal napríklad v skupinke dvoch chlapcov, ktorí neustále niekde zabiehali a stále si vyžadovali našu pozornosť. Preto bolo treba pri nich uplatňovať úplne osobitý prístup a neustále mať „oči na stopkách“. Ale myslím si, že aj to bola pre mňa dobrá skúsenosť, pretože chlapci si ku mne vytvorili vzťah a postupne som zistil čo na ktorého platí, a tak ku koncu tábora som s nimi celkom dobre vychádzal. Mňa osobne sa asi najviac dotklo to, ako sa niektoré deti vedeli úprimne a otvorene modliť. Na tábore sme totiž celý čas mali k dispozícii meditačnú kaplnku a sám som bol veľmi prekvapený, koľko detí tam chodilo. Celkovo sa mi na tábore páčilo a bola to pre mňa veľmi obohacujúca skúsenosť.

Martin S.

Keď mi Rózka volala, či chcem ísť, bola som strašne šťastná, že si konečne môžem skúsiť byť animátorkou. No keď mi potom povedala o aké deti ide, nebola som si istá, či som schopná to zvládnuť. Keď som sa radila s kamarátkami, povedali mi, že oni by to nezvládli, no ja som si povedala, že ja to nejako zvládnem. Som veľmi rada a vďačná za príležitosť ktorú som dostala. Aj svojmu rozhodnutiu. Zážitky, ktoré som si odniesla z tábora, sú nezabudnuteľné. Decká boli super. Aj cez ich rany bolo vidieť, ako si užívajú každú chvíľku, ktorú sme spolu prežívali. No tábor zmenil aj mňa: môžem povedať, že tábor ma priviedol k viere. Nieže by som pred táborom neverila, moja viera sa však prehĺbila. Keď som prišla z tábora, veľa mojich blízkych si všimlo, že som sa zmenila. A je to tak. Veľa vecí som si vďaka deckám uvedomila. Úplne sa zmenil môj pohľad na mojich rodičov, súrodencov i priateľov; ďakujem za možnosť zmeniť sa a posunúť svoju vieru. Patrí vám veľká vďaka.

Zuzka V.

Tábor hodnotím veľmi kladne. Mladí boli úžasní. Veľmi sa zabávali. Dúfam, že sme ich troška odtrhli od ich každodenných trápení, ktoré prežívajú doma. Čo ma najviac potešilo a ešte stále teší je to, že som mal možnosť pomodliť sa s jedným chalanom z mojej skupinky a popri modlitbe sme sa spolu porozprávali o svojich trápeniach, ktoré nám každodenný život pripravil. Ďalej ma veľmi teší to, ako sa mi zdôveril: bol sa pomodliť v kaplnke aj sám a poriadne sa tam vyplakal a odovzdal Bohu všetky svoje trápenia. Mám z toho obrovskú radosť. Čo mi tento tábor dal je najmä to, že keď budem rodič, viem, že mám byť poriadny a všetku lásku dávať svojim deťom a nikdy ich nezarmútiť.

Filip R.

Možnosť ísť opäť po roku na tábor ma veľmi potešila. Služba pre deti z problémových rodín, ktoré nezažili skutočné detstvo bola pre mňa živým a radostným evanjeliom. Bola to krásna možnosť pomôcť, rozosmiať, uzdraviť no zároveň si aj uvedomiť, ako veľa som dostal a dostávam. Množstvo vynaloženej práce a úsilia sa mnohonásobne vykompenzovalo detským úsmevom či vyjadrením vďaky od teenagera. Prešiel som si však aj odmietaním a budovaním dôvery, čo bolo ešte ťažšie no o to vzácnejšie. Myslím, že každý, kto niečo takéto prežije bude súhlasiť s tým, že tento tábor mi dal omnoho viac ako som doň vložil ja.

Ondrej M.

Pre mňa bol tábor veľkým požehnaním. Pán Boh prekvapoval príležitosťami a skutkami, ktoré robil skrze nás 🙂 Na začiatku pri zadeľovaní skupiniek som sa trochu zľakla, pretože s deťmi vo veku 11-13 rokov som nemala žiadne skúsenosti, ale strach ma prešiel hneď ako som sa dozvedela, že mám spolu animátora Filipa. Povedali sme si, že to dáme .. 🙂 počas tábora sme viac spoznávali deti cez hry, výlety a zdieľania v skupinke 🙂 Mojim najkrajším zážitkom boli náhodné objatia od detí, keď som išla len tak po chodbe. Boli to chvíle, keď som sa ponáhľala, mala plnú hlavu vecí, čo bolo treba stihnúť a práve vedy som dostala energiu a nasadenie do ďalších aktivít 🙂 Veľmi ma potešila radosť detí počas cesty vlakmi, pretože ja beriem vlaky ako prirodzenú súčasť života a niektorí vlakom cestovali prvý krát. Cestu si užívali a ešte večer pred spaním mi hovorili, že to bol ich najkrajší zážitok… ☺ ako animátori sme sa vedeli navzájom podržať, pomôcť si a to veľmi uľahčilo našu službu… Veľká vďaka patrí všetkým, ktorí sa zaslúžili o tábor, predovšetkým tete Terke, otcovi Jurajovi a za pomoc Pánu Bohu 🙂 bola to skvelá príležitosť na načerpanie nových skúseností a konanie dobra…

Mima T.

Mal som možnosť byt súčasťou tohtoročného tábora, ktorý sa konal na východe Slovenska. Určité veci som si uvedomil až po niekoľkých týždňoch od jeho skončenia. Začal by som mojou rodinou, mojimi blízkymi, ktorých mam naokolo a ktorých beriem ako samozrejmosť. Až keď som videl aké následky má na dieťa nekompletná rodina, poďakoval som sa Pánu Bohu, aké mám šťastie. Veľmi ma ďalej tešila vďačnosť detí, ich šťastné oči plné radosti. Tieto pocity vo mne zostali doteraz a veľmi rád spomínam, ako som naplno využil čas strávený v tábore.

Jakub J.

Tento tábor bol výnimočný. Prvý krát v mojom živote som pracoval s malými deťmi. Bola to pre mňa veľmi cenná skúsenosť. S malým dieťaťom sa pracuje úplne inak ako s dospievajúcim človekom. Na začiatku bolo dosť ťažké získať si ich pozornosť, dosiahnuť, aby ma počúvali a nie im ešte vysvetľovať základy viery. Postupne, ako som ich spoznával som začínal chápať, že dieťa sa správa prudko reaktívne na to, čo žije. Dospievajúci človek veľa vecí drží v sebe a je veľmi ťažké dosiahnuť, aby sa otvoril, no u detí to bolo inak. Už po prvom dni som ako tak vedel, čo je bolesťou pre tieto deti. Ani jedno nezakrývalo to, čo mu chýbalo. Kto mal doma málo papať tak chcel stále jesť. Často krát sa pýtal, kedy budeme zasa papať. Dieťa, ktoré doma asi nemalo uznanie a nestarali sa oň, si stále vyžadovalo pozornosť, stále som sa mu musel venovať. Bolo pekne vidieť čo tie deti žijú, v čom majú deficit. Nehrali hry. Ešte to nevedeli a neuvedomovali si to natoľko, aby sa to snažili zakrývať. Toto ma zaujalo, že oproti teenagerom v mojom veku nič nehrali, boli tak ľahko čitateľné a dali mi najavo, čo ich trápi. Úplne sa mi k nášmu táboru hodí veta ,,Ubezpečujem vás, že iba s pokornou mysľou dieťaťa ta môžete vstúpiť a niečo znamenať.“ (Mt 18,4). Tie deti aj keď niečo robili zle tak viem, že to zle nemysleli a po chvíli sa vrátili späť a opäť mali úsmev na tvári. Podobne, aj keď som ja niečo urobil zle, tak odpustenie prišlo o chvíľu a s úsmevom. Rozprával som sa s nimi aj o Bohu aj keď to bolo dosť ťažké. Jeden z chlapcov mi hovoril, že Ježiš ho má veľmi rád a že mu odpúšťa keď urobí niečo zlé. Bolo mi posilnením vidieť, ako tak malé dieťa chápe resp. dôveruje Božej láske a milosrdenstvu. Myslím, že na konci tábora to bolo super, že som už vedel ako asi sa môžem ku nim správať bez toho, aby som im ublížil. Nepotreboval som slová na to, aby som zistil, čo ich trápi. Stačilo ich jednoducho vnímať a oni mi to sami dali najavo. Bolo pre mňa veľmi cenné získať túto skúsenosť… Hľadať si cestu aj k malým deťom a pracovať s nimi. Boli pre mňa inšpiráciou k tej úprimnosti, ktorú mi ukázali.

Adam M.

Bola som jedna z desiatich animátorov. Našim poslaním bolo slúžiť druhým, vypočuť, utešiť, zdieľať, mať rád, zabudnúť na seba… Pri odchode na tábor som mame povedala: ako môzem ísť sprostredkovať Lásku deťom JA, ak JU sama v sebe nemám? Musím povedať, že byť kresťanom „vonku“ je pre mňa jednoduchšie, ako kresťanom doma. Zvieral ma pocit, že sa idem na niečo hrať. Bol to pre mňa veľmi dynamický. Popri všetkých povinnostiach na tábore som cítila okolo seba Dobro. Cez decká som odhalila aj svoje zranenia. Boh sa ku mne prihováral cez ich trápenia, ktoré mi boli blízke, cez veľké srdcia animátorov, cez múdre slová otca Juraja a cez láskavé a zrelé ženy – tetu Terku a Martu. Tento tábor bol pre mňa dôkazom, že zmeniť a uzdraviť človeka môže jedine ON. Dôkazom Dobra na zemi, ale aj zla. Bol to čas stať sa zrelším človekom. Čas uvedomiť si, že bolesť a trápenie nepominú. Ale existuje nádej: je tu vždy Boh, ktorý miluje a uzdravuje.

Rozália M.

Tábor by som zhodnotila, že dopadol veľmi, ale veľmi dobre. Aj keď som tam odchádzala nevyspaná, cítila som v sebe, že keď prídem medzi deti, všetko sa zmení. A aj to tak bolo… Veľmi som sa potešila, keď som zbadala plný autobus detí, ako nám mávajú. Bol to neskutočne až taký hrejivý pocit pri srdci. Na tábore všetko klapalo ako hodinky. Či už spolupráca medzi animátormi alebo medzi nami a tetou Terkou. Môj najväčší zážitok z tábora bol rozhovor s jedným dievčaťom, od ktorého som mohla tak veľa duchovne načerpať, že sa to nedá ani popísať. Pochopila som tam aj to, aká je sebaúcta veľmi dôležitá, ale aj aké je dôležité presadiť si svoj vlastný názor. Najhlbší pocit tepla, ktorý stále vo mne doznieva, je večerná adorácia so staršími na záver tábora…

Klaudia F.

Milí darcovia,

aj vďaka Vám sme mohli uskutočniť letný tábor pre deti z našej n. o., za čo Vám všetkým prejavujem úctu a vďaku. Človek pre človeka n. o. pracuje s deťmi zo sociálne slabších a znevýhodnených rodín. Často ide o detí s ťažkým osudom, ťažkými životnými a emocionálnymi podmienkami. Našou hlavnou snahou je týmto deťom dopriať čo najviac príjemných a šťastných chvíľ a pomáhať s čím môžeme. www.clovekprecloveka.sk
Ďakujeme za príspevky doručené prostredníctvom univerzitného i nášho táborového kaplána ThDr. Juraja Sedláčka, PhD., ktoré pomohli vykryť týždňovú účasť, stravu a ubytovanie 10 animátorov a študentov z UPC TRENČÍN a jedného bohoslovca z Kňazského seminára v Nitre, na 11.ročníku tábora Človek pre človeka, ktorý sme usporiadali v Slovenskom raji v dňoch 06.08 – 11.08.2017.

Ich úlohou bolo plnohodnotne vytvoriť táborový program, ktorým vyplnili každú chvíľu prežitú spoločne s našimi deťmi. Animátorom sme zverili skupinky, dozor, program, zdieľanie, zvládli to úžasne, za čo im patrí náš obdiv a veľké Ďakujem. V duchu preventívneho systému sv. Jána Bosca bývali deti po skupinkách s mladými na izbách, čo ešte viac zefektívnilo ich výchovný dosah a mohli ísť príkladom. Mali sme kaplnku, v ktorej sme všetci čerpali z prameňa. Neziskovka zasa dotovala deti, priamych účastníkov tábora, takže vykrytie animátorov bola pre nás všetkých veľká pomoc.

s úctou a vďakou

Terézia Baníková, riaditeľka n. o. Človek pre človeka

Spätná väzba: Big Europe Trip 2017

UPC

Spätná väzba od priamych účastníkov Big Europe Trip (BET) 28.4. – 1. 5. 2017 SK, Trenčín – Košice – Veľké Slemence/ UA, Malyj Selmencyj – Užhorod – Mukačevo – Svaljava. Účastníci – Upecečkari boli požiadaní, aby napísali cca pol stranový report formou, i kompozíciou, akú sami uznajú za vhodnú.

BIG EUROPE TRIP je výbornou voľbou ako upevniť priateľstvá a nadviazať nové. Trip na Ukrajinu bol naozaj výnimočný. Aj napriek tomu, že som precestoval nemalú časť Európy, tento trip mi priniesol úplne iné vnímanie sveta. Kontrast je viditeľný hneď pár metrov po prekročení Slovensko-ukrajinskej štátnej hranice. Prekročením štátnej hranice opúšťame Schengenský priestor a samozrejme aj územie Európskej únie. Zmena nie je viditeľná len na úrovni fyzickej ako dopravnej infraštruktúry, materialistického zabezpečenia ale aj vo vnímaní sveta a povahy ľudí.

Hneď za hranicami je znateľná zmena mentality ľudí. Pekným porovnaním je postoj colníkov, kým slovenskí sa tvária vážne a vyzerajú, že svoju prácu robia za trest, ukrajinský colník sa s človekom porozpráva hneď na hranici. Následná debata v maršutke (druh taxi) človeku dáva pocit akoby sa nebavil s colníkom, z ktorého mal pred pár minútami rešpekt až strach, ale so starým známym, ktorý sa po službe vracia z práce. Každému človeku ktorý sa po nás obzrel bolo hneď jasné, že nie sme z tejto krajiny. Otvorenosť ľudí človeka až zaráža na každom kroku. Rozhovor v preplnenej maršutke s pani v ľahko v preddôchodkovom veku o dcére, školách, živote na Ukrajine, tak taký otvorený rozhovor by som v našich autobusoch asi nezažil. Najlepšia možnosť ako spoznať krajinu je rozhovor a priamy kontakt s miestnymi ľuďmi. Nám sa to vďaka obyvateľom mesta Svaljava podarilo. Sú to úprimní a dobrosrdeční ľudia. V rodinách sa rodičia snažia zabezpečiť čo najlepšie podmienky pre svoje ratolesti. No čo je v mnohých prípadoch rozdielne od našej domoviny je to, že zabezpečenie rodiny neznamená urobiť všetko a za každú cenu. Áno, ľudia veľmi dobre poznajú poctivosť a morálne hodnoty. Pre mňa veľkým prekvapením bola úprimnosť a otvorenosť miestnych ľudí. I keď majú fyzických statkov menej, sú šťastnejší a vedia sa tešiť z maličkostí, ktoré si ľudia na západ od hranice ani nevšímajú.

Príde mi až sprosté, že človek, ktorý stojí krok vedľa mňa nemá možnosť žiť život ako žijem ja. I keď musel viac pracovať, vytrpieť si, obetovať a uskromniť sa. Príde mi sprosté, že študent, či už na Slovensku alebo v Česku dokáže zarobiť 2-3-4-krát toľko, ako je priemerná mzda ľudí na Ukrajine. A to všetko popri štúdiu. Príde mi sprosté a nezmyselné, že z utrpenia ľudí ktorí idú za lepším životom do zahraničia profituje tá skupina ľudí, kvôli ktorej je Ukrajina tam kde je. Tým myslím mafiu a skorumpovaný systém.

Pri pohľade na ľudí pár metrov za pomyselným plotom si každý normálny človek musí uvedomiť, že na Slovensku sa máme v porovnaní s nimi naozaj dobre. Áno, ani u nás doma nie je všetko ideálne, no pri pohľade cez hraničný plot, by som každému kto sa má tendenciu sťažovať, doprial pobyt na Ukrajine. Tam kde ľudia ešte nezabudli na ľudskosť, radosť, detský smiech a najme na vďaku aj za to málo, čo majú.

Maťo R.

Big Europe Trip na Ukrajine bol mojím tretím výletom. I keď mi mnoho ľudí vravelo, že je to nebezpečné, aby som tam necestovala, neverila som im. Keď ma
prehovárala mamina, ja som jej na to len odpovedala, že s UPC sa mi nič nemôže stať, veď sme si už odskúšali silu modlitby aj na iných miestach. Napriek odhováraniu viacerých blízkych som 28.4 o 11:25 nastúpila do rýchlika smer Košice. Skvelý kolektív sa opäť preukázal a dlhé hodiny plné modlitby, smiechu a radosti z cestovania sa začali. Prechod cez hranicu. Milý pán colník fajčiaci cigaretu, nám k dobrej nálade len pridal. Nasledovala cesta starým autobusom po strašných cestách, ktoré sa zo začiatku podobali našim poľným a následne ako povedala Terka ,,tie sú z čias ešte Márie Terézie ☺“. Tento výrok nám na druhý deň potvrdil seminarista Michajlo z gréckokatolíckeho seminára, vetou „túto ulicu darovala Mária Terézia“.

Zaujímavým zážitkom, myslím že pre nás všetkých bolo, keď sa pani, predávajúca vlakové lístky snažila (ako sme to my nazvali) po azbutsky ☺ napísať naše mená. Po krásnom sobotnom výlete v seminári sme sa celkom pohodlným, ležadlovým vlakom, presunuli do ďalšieho mesta, kde nás čakala sestrička s deckami, ktoré nás vyobjímali, ako keby sme sa videli po 100 rokoch, pritom to bola zoznamka ☺. Potom nasledovala sv. omša, rozdelenie do rodín, večera. Krásny zážitok, ktorý určite ostane v srdci každého z nás, nám vytvorili rodiny, u ktorých sme nocovali počas víkendu. Ich pohostinnosť, ranné vstávanie na ktoré očividne neboli zvyknutí… V nedeľu sme spolu s 25 deťmi boli na hrade v Mukačeve. Bolo to zaujímavé, keď sa nás ujal jeden pán (náš „deduško“), ktorý nám zaujímavým spôsobom rozprával históriu hradu. Veľkým prínosom pre nás bol preklad od sestry Anastázie. Následne nasledovalo slovensko-ukrajinské kávičkovanie. Po príchode „našim vlastným“ autobusom opäť na faru sme začali hrať spolu s deckami rôzne hry, nasledovala prvá večera, druhá včera a jeden neoceniteľný zážitok. Vyznávanie viery v Boha repom, od ukrajinského Filipa. Bolo to neopísateľné. O pár hodín neskôr sme mali rozhovor s Mirkom, ktorý nám rozprával vlastné udalosti z Majdanu. V tomto okamihu som ďakovala Bohu, že som neposlúchla všetkých, ktorí ma odhovárali od tohto výletu. Pondelkový rozhovor so sestrou Anastáziou mi taktiež v mojom svedomí urobil rošádu. Ako zdravoťáčka, jedna zo štyroch, som mala možnosť sa zúčastniť na návšteve u chorého muža s ťažkým osudom celej rodiny, kde som si uvedomila, že na Ukrajine je zdravotníctvo vo veľmi ťažkom stave. Nasledovala rozlúčková svätá omša, obed a lúčenie. Podobne ako decká na Ukrajine nás všetkých chcem vyzvať ku modlitbe o mier na Ukrajine. Máme pocit, že sa nás to netýka ale Božie deti, bratia a sestry sme všetci. Ďakujem otcovi Jurajovi a všetkým, ktorí mi umožnili tento výlet.

Janka

Takže mám za sebou UPC Big Euro Trip a spätne sa zamýšľam akú otázku v mojom živote mi dal… Ukrajina je výnimočná krajina, na ktorú po tomto Tripe už nikdy nezabudnem. Mal som možnosť spoznať finančne chudobnú krajinu, chudobných ľudí, ale i obrovské bohatstvo ktoré je ukryté v ich srdciach. Chcem vám písať o nekonečnej a nefalšovanej radosti bez peňazí. Keď som túto radosť videl, zamyslel som sa, či môj úsmev nie je násilný a neúprimný. Ešte nikoho som nestretol sa tak pekne smiať pri obyčajnej hre s loptou. My tu na Slovensku ale aj inde, žijeme v stereotypoch, problémoch a starostiach nad ktorými musíme stále rozmýšľať, no niekedy jednoduchosť prináša omnoho väčšiu radosť :-). Veľa vecí berieme ako samozrejmosť ale tam to vôbec tak nie je. Zdravotníctvo je na veľmi nízkej úrovni.

Ľudia, ak chcú dobrú zdravotnú starostlivosť, musia podplácať lekárov, platy dosahujú sotva 100€, nemajú dobré cesty, žijú v starých domoch a napriek tomu poznajú Boha. Nehovoria ako im je zle, ale sú spokojní a ich viera je hlboká.
Spoznal som 22-ročného chalana, ktorému v 20-tich zomrela mamina. Má rád rap, zložil jej pesničku, žije iba s babkou, snaží sa chodiť do kostola každý deň, každú nedeľu ide aj s babkou na mamin hrob, každý deň chodí na 10 hodín do práce a napriek tomu veľmi miluje život, svojím životom svedčí o Bohu, hovorí o jeho dobrote a stále má úsmev na tvári. Svojim životom mi dal veľkú lekciu ako žiť život a svoju vieru :-). Takto môže vyzerať život iba vtedy, ak je jeho centrom Boh, nie peniaze a sám človek a jeho život. Tento BET mi priniesol rozhodnutie zmeniť svoj život tak, aby jeho stredom bol Boh.

Adam

Moje očakávania: čakal som, že sa stretnem s chudobou, ale fakt s obrovskou chudobou.
Prekvapilo ma to, že v dome, kde sme bývali, ale možno aj v ostatných domoch ľudia mali veľmi moderné a drahé zariadenia ako napríklad: drahý televízor, skoro každé dieťa malo telefón a nie taký obyčajný ale taký celkom drahý telefón. Čakal som že ľudia, už keď budú mať telefón, tak nie taký drahý. Príjemne ma potešilo a prekvapilo to, že nám rozumeli po rečovej stránke, že sme sa vedeli dorozumieť.

Zistil som ako sa rodičia snažia chrániť deti od chudoby: snažia sa deti motivovať, aby sa vzdelávali a aby si našli dobre platenú prácu.
Čo som si cez víkend uvedomil bolo, že deti sa nepovyšujú medzi sebou. Každý je každému rovný. Aj keď je niekto z tej lepšej (bohatšej rodiny), nesnaží sa povyšovať, ale snaží sa pomôcť tomu, kto je na tom horšie.
Trápi ich vojna. Našťastie nie tam, kde sme boli, ale tam ďalej k Rusku sa bojuje, ľudia bojujú o lepší život. Denne tam zomrie veľa ľudí.
Spojili sme sa v modlitbe, keď sme mali spoločnú omšu, spievali sme naraz rovnakú pieseň, len s tým rozdielom, že každý ju spieval vo svojom jazyku.
Na deťoch bolo poznať, že sme im urobili radosť, keď sme im odovzdali darčeky, ale aj z toho, že sme sa s nimi hrali a venovali sa im; vedeli sa radovať z každej maličkosti.
Je vidno že Sestra Anastázia sa snaží pomáhať deťom prekonávať starosti. Je na nej vidno, že ju to baví a že ju to napĺňa. Keď som sa jej pýtal či má čas na oddych tak mi odpovedala, že ona oddychuje pri deťoch.
Všimol som si na nej, že bola rada keď sa mohla s nami podeliť o ťažkosti vtedy keď sa s nami rozprávala.

Filip

Na Ukrajinu som veľmi chcela ísť. Z časti preto, lebo to bola krajina, v ktorej som ešte nebola, a aj preto, že to je už za hranicami Schengenu. Bola som zvedavá, ako tam ľudia žijú, čo robia…. A chcela som stretnúť nových ľudí, nový svet. Hrozne som sa tešila, lebo ma čakal víkend, kedy spoznám veľa dobrých ľudí, zblížim sa a lepšie spoznám ľudí z UPC. Keď sme prešli za hranice tak ma hneď prekvapil ujo na hraniciach, ktorý sa s nami rozprával. A aj ujo v maršutke, lebo nás zaviezol až k hotelu a v daždi sa pýtal za nás okoloidúcich ľudí na cestu.

Zistila som, že veľa Ukrajincov odchádza za prácou na Slovensko, alebo do Čiech. Dokonca aj v rodine, v ktorej som bývala ten ujo vedel po česky, lebo niekoľko rokov pracoval v Česku a neskôr aj v Bratislave. Deti, s ktorými sme strávili víkend, som si obľúbila. Páčilo sa mi, ako nás prišli privítať na stanicu. Bolo na nich vidno, že sa na nás tešili. Celkom ich za to obdivujem, lebo ja by som sa asi trochu bála. Najmilšie boli tie dievčatká, ktoré mali tak cca 10 rokov. Zo začiatku sa najprv dosť hanbili a postupne nás spoznali a potom som s nimi strávila v podstate celý deň. Tak rýchlo si nás obľúbili a vlastne aj my ich. Hrali sme s nimi hry a aj som si oddýchla… veď žmurkanú nehrám každý deň :-). A keď som spoznala aj niektorých starších tak som videla, že niektorí to naozaj nemajú ľahké. Každý si prešiel niečím viac alebo menej smutným. Ale videla som, že všetci naplno dôverujú Bohu a milujú Ho. A radujú sa z maličkostí. Ten víkend som premýšľala, čo znamená mať v srdci lásku. Nad tým, že je ľahké mať rada dobrých ľudí, ale treba sa naučiť vidieť dobré aj v tých, ktorí možno na prvý pohľad vyzerajú ako zlí. Netreba odsudzovať ľudí, ktorých nepoznáme. A máme mať radi ľudí, ktorých stretneme, lebo našim prístupom ich môžeme potešiť a urobiť im lepší pohľad na svet. V pondelok bolo ťažké sa s tými deťmi rozlúčiť. Spoznala som úžasných ľudí, sestru Anastáziu, ktorá sa o nich stará a bolo vidno ako ich má rada. Dúfam, že sa s nimi ešte niekedy stretnem. Dostala som oveľa viac než som čakala. A zážitky, čo sa nedajú vystihnúť slovami. Budem na to ešte veľmi dlho spomínať a snažiť sa tú radosť, ktorú som tam zažila dávať ľuďom okolo seba.

Erika

Ja som sa na tohto ročný Big Euro Trip veľmi tešila, najmä na ľudí, s ktorými sme mali ísť. Je zvláštne, ako je Ukrajina plná kontrastov. Po prechode hraníc mi pripadala rovnaká ako Slovensko, až na pár starých áut, autobusov a rozbité cesty. Nočný Užhorod bol rovnaký ako iné európske mestá. A východ krajiny je ničený nezmyselnou vojnou a každý deň tam zomierajú ľudia.
Potom sme pokračovali do Svaljavy a Mukačeva, kde som si všimla, že niektorým ľuďom sa dobre darí a majú krásne veľké domy, a na druhej strane sú ľudia veľmi chudobní, lebo pracujú za veľmi nízku mzdu a nemajú žiadne sociálne zabezpečenie. Aj zdravotná starostlivosť je príliš drahá a tak sa musia veľa krát zadĺžiť.

Veľmi ma povzbudili ľudia, ktorí majú ťažký osud, ktorí prežili vo svojom živote ťažké veci a napriek tomu sú vďační Bohu za to, čo majú a za to kým sú. Oslovil ma aj pastiersky list, ktorý sme si vypočuli v nedeľu na omši. Uvedomila som si aktuálnosť fatimského posolstva po 100 rokoch. Som rada, že som sa mohla zúčastniť tohto tripu, bol naozaj skvelý :).

Terka B.

Ako som už písal v prípravnom deviatniku, prvotná motivácia vidieť krásy Ukrajiny sa počas Eurotripu stala samozrejme druhoradou.

Najviac sa ma dotklo:
– spoločenstvo prijatia zo strany domácich = keď som sa stretol s naozaj dobrými a priateľskými ľuďmi, ktorí milujú Boha a prostredníctvom nich som mohol zažiť, ako ma Boh miluje,
– otvorenosť deliť sa aj s tým málom (v porovnaní so mnou, keď mne to už ide ťažšie), – čas strávený v Svaljave ma naučil vďačnosti a musel som prehodnotiť svoje priority = uvedomil som si, že mier/ pokoj beriem ako samozrejmosť, niečo čo je dané,
– radosť zo života v ťažkých časoch (vojna, nestabilita, strata…) = dostal som akoby otázku: „Ako dôverujem Bohu, či sa spolieham na Neho a či mu verím v každej oblasti života???“

Martin H.

Človek si často krát neváži veci ktoré má, otvoria sa mu oči až keď ich stratí, zažije na vlastnej koži… Na Ukrajine som nikdy nebola, no vždy som sa tam chcela ísť pozrieť a vďaka UPC-TN sa mi tento malý sen splnil. Mala som možnosť spoznať novú krajinu, nových ľudí a zažiť dobrodružstvo. Veľmi ma prekvapila otvorenosť, priateľskosť a skromnosť ľudí. Dá sa povedať, že som sa tam cítila ako doma – rodina, v ktorej som bývala, bola skromná a zároveň tak štedrá… Stretla som sa s ľuďmi, s ktorými mám niečo spoločné. To niečo je viera v Boha.

Na ľuďoch z Ukrajiny obdivujem to, že ich viera je viditeľná a trvá nonstop… (24 hodín denne). Veľmi ma prekvapilo to, ako nás prijali deti zo spoločenstva, na železničnej stanici keď sme sa privítali. Vtedy som cítila, že Boh je na správnom mieste. Bol v srdci každého jedného z nich (úsmev na tvári + silné objatie s osobou ktorú vidím prvýkrát v živote = aj takto sa prejavuje Božia láska). Ďalej som si uvedomila, čo znamená slovo priateľ, byť dobrým priateľom… Narážam na životný príbeh jedného z chlapcov, ktorý nemá rodičov a žije so svojou babkou. Veľkú oporu má u svojich priateľov. Má obrovský talent (vie krásne spievať) a môže sa týmto svojim talentom živiť – možno nie doma, ale niekde v zahraničí. No on povedal, že nikdy nenechá babku samú. Tu sa taktiež prejavila viera v Boha – vďačnosti za výchovu.. Tomu sa hovorí LÁSKA, ÚCTA, SKROMNOSŤ A POKORA.
Slovo mier – slovo len zo štyroch písmen a zároveň tak dôležité: vždy som brala mier ako samozrejmosť v mojom živote, no pri rozhovore o nepokojoch na Ukrajine mi liezol mráz po chrbte… Pochopila som, že modlitba za mier je veľmi podstatná. Som vďačná, že som mala možnosť zúčastniť BET. Je to naozaj skvelá akcia pri ktorej si vždy človek niečo nové uvedomí, má možnosť zdieľania sa medzi sebou a tiež prehlbovať si svoju vieru.

Mirka

Moje pocity a dojmy z Ukrajiny boli úplne skvelé. Očakával som oveľa menej, ako sa mi dostalo. Išiel som tam hlavne spoznať mestá a pamiatky a spoznal som tam úžasných ľudí, ktorí ma veľa naučili napr. aj keď nič nemajú, vedia dať všetko a ešte oveľa viac: svoje srdce, svoju lásku a obetavosť.

Zažili sme tam kopec srandy a dobrodružstva, veľa výletov a nových neopakovateľných vecí napr. výlet na hrad, kostoly, katedrálu a pamiatky, tlačenice v autobusoch (maršutkách) a hlavne plno športových a iných iných aktivít s tamojšími deťmi. Bolo tam fakt super a určite by som sa tam chcel ešte vrátiť.

Juraj B.

Píše sa rok 2017, prelom mesiacov apríl – máj. Boli to štyri dni s Upecečkom na Ukrajine. Áno na Ukrajine a verte či nie, boli naozaj výnimočné. Predstavte si chudobnú krajinu, kde vládne vojna, kde muži či ženy majú tri práce, aby dokázali uživiť rodinu, aby deťom dali chlieb. Skromné izbietky chudobne zariadené, kde prepych nepozná svoje miesto. Choroba znamená zadĺženie rodiny, lebo lieky sú neúnosne drahé. Všetko toto zdá sa byť smutné, bez života, zúfalé. Ale ja som tam cítila obrovskú Lásku ukrytú v biede,
trápení, chorobe. A úsmev bol súčasťou ich životov.

V chudobnej rodinke bol malý 5-ročný chlapec Saša so svojou mamou a bratom, babkou a chorým ujom. Prišli sme na návštevu, úplne cudzí ľudia. Sadli sme si a mlčky čakali. Zatiaľ nám ujo skromným spôsobom rozprával o svojom živote (mal asi 30 rokov). Starostlivá babka priniesla 2 taniere sladkých dobrôt. Malý Saša priniesol poháre a pol fľaše mirindy. Usudzujem, že viac jej nemali. Ako správny čašník začal nalievať. Bolo nás 6 hostí a traja domáci. Dobre vychovaný chlapec nalieval najprv nám. Keď zistil, že bude málo pre všetkých, detským bystrým okom nalieval menej a menej, ale pre domácich neostalo. Bolo neopísateľne dojímavé a obohacujúce pozorovať tento okamih – zlomový okamih, ktorý trval len pár minút. „Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie“ (Mk 12, 43 – 44). Táto ukrajinská rodinka mi konkrétnym spôsobom ukázala, ako žiť život podľa evanjelia a aký je Boh dobrý.
UPC, je miesto, kde človek vidí človeka. Dáva možnosť vidieť život inak, v pravde. Aj tento výlet ma presvedčil o tom, že UPC je miesto kde nestrácaš svoj čas.

Rozália

Big euro trip 2017 zostane v mojom srdci ešte určite dlho. Už len okolnosti vďaka ktorým som sa dostala na tento „výlet“ mi dokazujú, že bol od BOHA.

Všetko sa to začalo 28.4. 2017, kedy som nastúpila na rýchlik v Poprade, ktorý smeroval do Košíc. So skupinou mladých ľudí na čele s otcom Jurajom som sa vybrala navštíviť krásnu krajinu poznačenú vojnou. Ukrajinu. Už počas cesty nám Boh ukazoval svoju prítomnosť prostredníctvom ľudí, ktorých nám poslal
do našej cesty. Od sestričky Anastázie, ktorá nám priblížila život na Ukrajine, až po šoférov autobusov, ktorí k nám boli maximálne ústretoví. Určite nezabudnem na privítanie ukrajinských detí, tie bez akýchkoľvek predsudkov sa na nás „vrhli“ po príchode na vlakovú stanicu v mestečku Svaljava. Určite nám to všetkým dobre padlo, keď sme videli ich radosť z nášho príchodu. Vôbec som si nemyslela, že náš príchod môže niekomu spôsobiť takú radosť. Prijatie a pohostinnosť od rodín, v ktorých sme mali možnosť bývať bola nádhernou ukážkou Ježišových slov z 25. kapitoly Matúšovho evanjelia „Bol som pocestný a pritúlili ste ma.“ Sme síce z rôznych krajín, no spája nás viera v jedného Boha.
Na záver by som chcela poďakovať nášmu Nebeskému Otcovi za pokoj v našej krajine a pripomenúť, že mier nie je samozrejmosť.

Terka M.

Človek ani nevie ako začať, keďže zážitkov, ktoré sme spoločne na Tripe prežili, bolo neskutočne veľa. Moje osobné pocity pred tým ako sme išli na trip boli všelijaké, keďže som celý týždeň bola v Košiciach na súťaži. Všetko to bolo pre mňa 2x tak namáhavé ale aj povzbudzujúce, pretože som sa tešila na krásy Ukrajiny, ale aj na nové zážitky. Aj keď cesta do Užhorodu bola neskutočne dlhá a vyčerpávajúca, všetko sa to zmenilo výborným spánkom. 🙂

Chcela by som sa vami podeliť o môj osobný zážitok. Nielen ja, ale určite aj všetci ostatní zažili neskutočné prijatie zo strany domácich. Či už od sestričky Anastázie alebo aj od rodín v ktorých sme bývali. Ale čo ma na tripe chytilo za <3 srdce, bol celodenný program: výlet, na hrad v Mukačeve, ktorý sme tamojším deťom pripravili, cesta maršutkou do Svaljavy, spoločenské hry, večerné grilovanie, ale to najlepšie - koncert mladého človeka Filipa s velikánskym srdcom. Jeho skladby boli veľmi obohacujúce a svedčili o tom, ako mu Boh pomáha. Mne sa jeho skladby neskutočne páčili a stále vo mne ešte doznievajú, pretože pri jednej z nich sa vo mne niečo zlomilo. Prežila som vo svojom vnútri veľké odpustenie voči človeku, na ktorého som sa hnevala. Ten pocit nedokážem opísať... Tento trip ma naučil, že mám častejšie ĎAKOVAŤ BOHU za všetko, čo mám. To najdôležitejšie, čo mám vo svojej krajine, sú pokoj a mier! A pre takéto skúsenosti a zážitky je naše UPC obohacujúce pre všetkých mladých ľudí... Veľká vďaka patrí otcovi Jurajovi a Pánu Bohu.

Klaudia

Na tohtoročnom BET som mal možnosť nielen vidieť, ale aj na vlastnej koži skúsiť život na Ukrajine.
Človek si začne vážiť veci až keď o ne príde. My tu na Slovensku „frfleme“ na veľa vecí: zdravotníctvo, školstvo a tak ďalej… Samozrejme, je čo zlepšovať, ale až na Ukrajine som si uvedomil ako sa máme dobre na tom našom krásnom Slovensku. Napríklad mňa ako vodiča ohromili cesty na Ukrajine a mohol som si porovnať kvalitu ciest na Slovensku a na Ukrajine. Toľko na úvod. Teraz niečo o ľuďoch, ktorí sú tam veľmi milí a ústretoví.

Po prekročení Slovensko-ukrajinskej hranice sme čakali na autobus. Šofér autobusu bol taký ústretový, že nás celú partiu odviezol až pred hotel. S takouto ochotou som sa veruže za môj krátky život nestretol. Všeobecne môžem povedať že cestovanie bolo zážitkom.
Ďalšie noci sme boli ubytovaní v rodinách, kde som pozoroval prijatie, lásku a pokoru.
Pri večeri sme s domácimi viedli dlho do noci rozhovor o živote na Ukrajine, o možnostiach zamestnania ale aj o situácii v politike. Nasledujúce dni sme veľmi intenzívne trávili čas s tunajšími deckami s ktorými sme sa hrali, rozprávali a trávili s nimi voľný čas. Aj napriek tomu, že sme sa poznali krátko, našiel som si tam veľa kamarátov. Mal som tú možnosť počuť, ale aj vidieť situáciu na Ukrajine. Narážam na „Majdan“, kde jeden chalan, ktorý sa týchto protestov v Kyjeve osobne zúčastnil, opisoval, ako to tam prebiehalo. Je veľmi smutné ako média skresľujú informácie a ukazujú iba časť pravdy.
Ďalej by som rád spomenul vieru v Boha u ľudí. Nakoľko je na Ukrajine viacero vierovyznaní, majú svoje miesto aj katolíci. Len som s úžasom sledoval, ako chvália Boha nielen v kostole, ale aj mimo neho.
Na záver len toľko že ľudia na Ukrajine možno nemajú toho veľa, čo sa týka materiálnych vecí, ale majú veľa vo svojom srdci.

Jakub

Stretla som tam Boha v chudobe, v ľuďoch, ktorí žijú skromne, a napriek tomu sú šťastní.

Vedia sa radovať z malých vecí, vážia si ľudí okolo seba. Ľudia sú tu priateľskí, ľudskí, pohostinní, užívajú si život, taký aký je. Hoci majú málo možností na lepší život, nestrácajú nádej. Navzájom si pomáhajú a uľahčujú bremená života. Tešia sa zo šťastia toho druhého, až tak si nezávidia, sú spokojní s tým, čo majú. Zobrala som si odtiaľ myšlienku: Radosť zo života plynie z jeho jednoduchého prežívania. Jeden chlapec nám povedal: „Väčšina ľudí je na niečom závislá, ja som závislý na živote. Milujem život. Všetko čo s ním prichádza… smútok, bolesť, radosť, smiech. Môj život je ako krížová cesta ☺ Raz prídem do cieľa.“
Čo je krásne na ukrajinskom živote? Jednoduchosť, chudoba, každý problém je pre nich výzva, z ktorej si zoberú to dobré a to čo by ich malo zarmucovať jednoducho neriešia.
Ukrajina je predsa len bohatá krajina – bohatá na lásku medzi ľuďmi a Bohom. Ich dôvera v Boha je samozrejmosťou.

Nina

Aj napriek prvotným obavám zo strany najbližších o bezpečnosť v tejto krajine som ani nachvíľu nezaváhal nad zúčastnením sa na tejto výprave a pustil som sa do vybavovania pasu. Ako by som opísal túto, krajinu a to, čo sme spoločne za tých pár dní zažili?

Už od začiatku som mal z našej výpravy dobrý pocit, ktorý sa od prekročenia hranice len znásoboval. Hneď na hranici sme stretli prívetivých ľudí, ochotných porozprávať sa s nami a poradiť nám čo sa na Ukrajine oplatí kúpiť a vidieť. Vlastne asi celý tento trip by som nazval Big Euro Trip prijatia. Veľké prekvapenie som zažil pri ceste mikrobusom z hraníc do Užhorodu, kde vodič autobusu pravidelnej linky obetoval svoj čas, aby nás odviezol priamo pred hotel, toto by sa na Slovensku asi nestalo. V rezidencii gréckokatolíckeho biskupa sme sa stretli s bohoslovcom, ktorý nám ukázal celý komplex a bez rozmýšľania sa nám ponúkol ako sprievodca po meste, pomohol nám kúpiť lístky na vlak a zaviedol nás na bazár. Ďalšia lekcia prijatia prišla hneď na ďalší deň v meste Svaljava, kde sa nám dostalo vrúcneho prijatia od sestričiek a miestnych detí. Prišli nás privítať priamo k vlaku a hneď si nás vyobjímali. No osobne pre mňa najväčšia ukážka prijatia sa dostavila v momente, keď nás prijali miestni obyvatelia priamo do svojich príbytkov, v ktorých sme strávili dve noci. Prejavili sa svojou pohostinnosťou, zhovorčivosťou, podelili sa s nami o jedlo a ihneď nás prijali „za svojich“, dokonca sme dostali
pozvanie, aby sme ich niekedy prišli pozrieť.
Musím povedať, že aj napriek nižšiemu štandardu života, ktorý sme si všimli skoro okamžite za hranicami Slovenska a vlastne aj EÚ, sa ľudia nezdráhali podeliť sa s tým čo mali a boli veľmi vrúcni. Pre tieto vlastnosti si získali skoro okamžite moje sympatie a preto mi bolo veľmi ľúto situácie, ktorá už dlhší čas vládne v tejto krajine. Jeden z chalanov, s ktorým sme strávili istý čas, sa s nami nebál podeliť aj o strasti života na Ukrajine. Podelil sa s nami o svoje zážitky z protestov v Kyjeve, kde sme mohli vidieť, ako násilne sa môže vláda správať k svojim občanom a nezdráha sa použiť aj tie najhoršie opatrenia – streľbu do vlastných ľudí. Vtedy som si uvedomil, že môžeme byť radi, že žijeme na Slovensku a hlavne, že žijeme v mieri. Vojna nikdy nič dobré nepriniesla, porazení sú vždy na oboch stranách, ale hlavne si to vždy odnesú obyčajní ľudia.
Za seba by som povedal, že tento trip mi priniesol veľa obohacujúcich zážitkov a možno aj iný pohľad na svet ako taký. Mohli sme si uvedomiť, že mier nie je samozrejmosť, ale aj napriek tomu ľudia, ktorí žijú v nepokojmi zmáhanej krajine sú stále vrúcni a snažia sa na svet pozerať z tej lepšej strany; a čo je hlavné nestrácajú vieru v Boha a v jeho pomoc. Určite cestu na Ukrajinu neľutujem a neváhal by som sa tam ešte vrátiť.

Roman

Bol to úplne iný trip ako ostatné. Taký osobnejší, keďže sme väčšinu času boli v priamom osobnom kontakte s miestnymi. Na tomto tripe som si vďaka tomu uvedomila veľa vecí. Ľudia na Ukrajine sú veľmi srdeční a skromní.

Na Slovensku by sa nestalo, že by Vás šofér autobusu, ktorý má určenú trasu, odviezol až pred hotel, v ktorom ste ubytovaní, aj keď sám presne nevie, kde to je a zisťuje vám to počas cesty. Taktiež privítanie v hoteli bolo
veľmi srdečné. Aj na ďalší deň nám všetky batohy dovolili odložiť do miestnosti, v ktorej nám ich zamkli a tak sme sa s nimi nemuseli po meste ťahať. Taktiež privítanie na stanici, to, ako nás hneď mladí vystískali a sestrička nás privítala s otvorenou náručou. Aj ľudia, u ktorých sme boli ubytovaní. Hoci nemali veľa, dali nám aj to posledné. Boli veľmi otvorení a naozaj sme sa u nich cítili ako doma. Veľmi sa ma dotklo to, ako berú život. Nevŕtajú sa stále v tom, čo bolo alebo v tom, čo by mohlo byť, ale žijú „teraz“. Tešia sa zo všetkého, čo život prináša. S radosťou a vďačnosťou príjímajú to dobré a s pokorou aj to nie dobré, z ktorého sa snažia zobrať si to najlepšie a ísť ďalej, nevešať hlavu. Taktiež je pre nich samozrejmosťou poprosiť a poďakovať, čo sa u nás pomaly začína strácať a Slováci to zabúdajú. Aj napriek tomu, že tí ľudia majú ťažký život, boli veľmi veselí a vždy usmiati.
Taktiež som si uvedomila, že môžeme ďakovať za mier v našej krajine. Nie je to až taká samozrejmosť, ako to možno berieme. A hoci u nás nie sú nepokoje, neznamená to, že nie sú aj inde. Je veľmi dôležité modliť sa za mier vo svete a za pokoj a pokoru do ľudských sŕdc. Z tripu som si veľmi veľa odniesla a ak by bola príležitosť sa na tieto miesta vrátiť a stretnúť opäť týchto úžasných ľudí, ani na sekundu by som neváhala.
Otec Juraj, ďakujem za váš čas a námahu, ktorý ste si dali s celou prípravou tripu. Prinieslo to svoje ovocie. Veľká vďaka.
Prajem požehnaný týždeň.

Lenka

Projekt osobného rozvoja

UPC

Na slávnosť Popolcovej stredy 5.3. 2014 prijal pozvanie prednášať pre mladých „stredošov, vysošov i absolventov“ UPC Trenčín don Pali Degro, SDB, provinciálny radca Saleziánov don Bosca na Slovensku, zodpovedný za oblasť pastorácie.

Ak je potrebná určitá zmena v mojom živote – aby som zistil odpovede na tieto otázky – je dôležité jedno: „Zmena sa začína vo vnútri človeka – v mojom charaktere, osobnosti. Je potrebné začať od toho, čo je dôležité.“ Pritom sa usilujme držať najdôležitejšej inšpirácie – Božieho Slova.

Vo svojom príhovore po svätej omši sa zaoberal v úvahách týmito otázkami: Aký je môj osobný projekt života? Kým som? Čo chcem v živote dosiahnuť? Čo robí človeka človekom – čo mi môže pomôcť žiť charakterne?

Prednáška obsahovala aj pár praktických „návodov“ ako sa venovať a rozmýšľať o tejto vážnej životne dôležitej téme:

Oslava tvojich 80tych narodenín – Máš možnosť pozvať len 4 ľudí – koho by si pozval/a? Prečo? Čo myslíš, že by ti povedali?
Nápis na náhrobnom kameni – Čo chceš v živote dosiahnuť, kým chceš byť? – vyjadri to nejakým „sloganom, myšlienkou“, ktorú by si chcel, aby ťa na konci tvojho života vystihovala.
Pozvánka na večeru – Máš možnosť pozvať na večeru 4 tebe vzácnych ľudí – ku každému menu napíš vlastnosť alebo niečo, čo ťa ovplyvnilo z ich strany, čomu si sa naučil vďaka nim, čo ti dali do života.
Čiara života – Znázorni na čiare – narodenie, kde si teraz pravdepodobne, dôležité medzníky tvojho života… Porozmýšľaj – kde si bol pred 5 rokmi – čo je teraz – čo asi bude o 10 rokov? Zhodnoť si vo svojom vnútri, či a v čom si sa pohol oproti minulosti, kým si teraz, čo sa zmenilo a zároveň kým chceš byť, čo sa ešte má zmeniť, na čom chceš pracovať do budúcna vo svojom charaktere…
Osobné životné poslanie – Porozmýšľaj, čo je pre teba v živote najviac dôležité, aký je tvoj životný cieľ, aké poslanie… Sprav si brainstorming svojich myšlienok na tieto témy.

Pár myšlienok na záver:

„Hlavne nezabúdaj budovať svoj charakter – i v malých veciach – veď kto je verný v malom, bude verný i vo veľkom. Ty si musíš rozmyslieť, čo budeš v živote robiť. Nikto tvoj život nezmení – „svoj život môžem zmeniť len JA.“ Ak to skúšam spolu s Bohom, je to oveľa ľahšie – ak to chcem sám, vlastnými silami, nedarí sa…“

Lenka

Plné znenie ako MP3 nájdete v sekcii Na stiahnutie.

Som citovo zrelý/á pre vzťah?

UPC

V adventný pondelok 9.12.2013 sa viacerí z nás nechali nadchnúť otázkou „Citovej zrelosti“ na hodnotnej prednáške o. Mareka Forgáča. V priestoroch školského internátu sa po svätej omši zo slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie rozhostila téma vzťahov, lásky, citového dozrievania, ale aj inšpirujúcich duchovných tém.

Duchovný správca UPC v Košiciach, venujúci sa pastorácii študentov v akademickom prostredí a prednášajúci psychológiu na Teologickej fakulte, nám o sebe okrem iného prezradil: „Som veľmi rád, že som kňazom.“ Keďže študoval na Inštitúte psychológie na Gregoriánskej Univerzite v Ríme, k danej téme nám veru mal čo hodnotné povedať.

„City sú mimoriadne dôležité v živote človeka. IQ testami meriame inteligenciu človeka. Oveľa dôležitejšie ako inteligencia človeka je jeho citová zrelosť. Môžu byť ľudia géniovia a na druhej strane nie sú schopní vytvoriť nejaký normálny stabilný citový vzťah. A sú ľudia, ktorí sú veľmi jednoduchí, ale žijú krásne stabilné manželstvá, citové vzťahy. City sú základom vzťahov.“

Čo teda pomáha pri ceste k citovej zrelosti?
– vedieť sa obetovať – nebáť sa kríža – pri nesení kríža citovo dozrievame
– dobrý spovedník- duch.vedenie
– uzdravujúce hodnotné vzťahy – skúsenosť, zrelosť, mať sa s kým poradiť
– sebareflexia
– modlitba v skrytosti
– motivácia a ochota chcieť pracovať na sebe

O. Marek sa venoval aj téme citového vydierania, príčinám citovej nezrelosti medzi ľuďmi, ako vyzerá vzťah citov nezrelého človeka a ako sa citová nezrelosť konkrétne prejavuje vo vzťahoch. Mnohí mladí dostali odpovede i na tieto otázky:

• Ako rýchlo sa človek dokáže zaľúbiť či odľúbiť?
• Kedy a prečo je cit silnejší ako rozum? Môže byť človek citovo „prezrelý“?
• Aké kritériá si má dať veriace dievča pri hľadaní chlapca?
• Aký je váš názor na sex pred svadbou a striedanie sexuálnych partnerov?
• Ako sa prejavuje zrelosť v priateľstve? Ako sa k sebe navzájom správajú zrelí priatelia?

V podnetnej diskusii sme rozoberali i tieto aktuálne témy:
• GODZONE a silné duchovné zážitky
• modlitba vkladania rúk
• charizmatické prejavy z hľadiska emócií
• hnutie EMO
• vzťahy gayov a lesieb verzus citová zrelosť

Pracovať poctivo na svojej citovej zrelosti, na svojom osobnostnom i duchovnom dozrievaní, sa mnohonásobne oplatí, nielen aby sme objavili plnosť života = šťastie a vytvárali citovo zrelé vzťahy, manželstvá a zdravé rodiny, ale aby sme aj nedopadli ako páni z vtipu:
Stretnú sa kamaráti po dlhých rokoch:

„Tak som počul, že si sa oženil?“
„Hej, máš pravdu.“
„Tak to musíš byť šťastný…“
„Hej, musím.“

Lenka

Plné znenie prednášky nájdete v sekcii Na stiahnutie.

Čo mi dalo UPC… (V.)

HudakPREDHOVOR: V UPC vítame nových študentov – prvákov a spomíname na absolventov, ktorí s nami prežili spoločný čas. V rámci série článkov „Čo mi dalo UPC…“ sa s vami podelíme o skúsenosti či zážitky jednotlivých absolventov s našim UPC.


UPC viac, ako tri písmená

Univerzitné pastoračné centrum, pojem pre niekoho známy, pre mnohých menej známy a pre ostatných predstava, pár, možno nudných ľudí zahĺbených nonstop v modlitbe. Pri predstave koľko je ľudí, koľko je nás takých, čo v živote cítia, že niečo im chýba. Niečo, čo nevedia pomenovať, hľadajú to, kde sa dá, na diskotékach, v obchodných centrách, v partiách ponúkajúcich falošné priateľstvá, no stále to nenachádzajú. Koľký z týchto ľudí po čase zistia, že i keď majú možno všetko, chýba im len niečo malé, nejaká neznáma ingrediencia, koľkí skončia vyhorení ako fakľa už v mladom veku a pritom všetko, čo hľadajú majú na dosah ruky. Skúsme nazrieť za oponu, na UPC z druhej strany.

Človek ako mnohí iní, na prvý pohľad ničím výnimočný, možno až príliš obyčajný. Má vysnívanú prácu, slušne zarába, má dostatok času, aby si plnil cestovateľské sny a nasýtil tak svoje srdce pútnika, má rodinu, ktorá mu je úžasnou podporou a tých najlepších, časom preverených priateľov, o ktorých vie, že ho nikdy nesklamú. Je si vedomí ako veľa má, vie, že ma viac ako potrebuje, prijíma to ako dar a je za všetko vďačný. Cíti obrovské šťastie. A predsa prichádzajú chvíle, kedy cíti, že mu niečo chýba, niečo malé a pritom neuveriteľné silné, cíti potrebu realizovať sa, viac dávať a učiť sa lepšie prijímať. Odmieta žiť len tak, chce dať životu hĺbku, vie, že sa to dá, túži po tom, len nevie, čo, kde a ako. Nuž ako to už v živote chodí, ak po niečom naozaj túži, nejakým spôsobom sa to k nemu dostane. Krásnou náhodou spoznáva úžasných a krásnych ľudí, kecajú, rozumejú si, smejú sa a oni ho pozývajú medzi seba, pozývajú ho do UPC-čka. Tento človek je hanblivý, ale miluje život a jeho aktivita mu nedovolí pozvanie neprijať. Teší sa, i keď nevie, čo má očakávať. Prichádza do UPC a čo vidí: množstvo krásnych, čistých, milých, mladých ľudí. Po pár stretnutiach ich spoznáva a nazýva ich priateľmi, pretože to tak cíti. Všetko mladí ľudia, ktorí by teraz mohli sedieť niekde na káve, zabávať sa, alebo zarábať viac peňazí. Miesto toho sa stretávajú, aby sa od seba niečo naučili, aby sa podelili o seba, aby sa rozdávali. Chcú viac, chcú sa naučiť ako správne žiť a šíriť to ďalej, chcú sa realizovať, nechcú viac mať, chcú viac byť, byť pre iných, ukladajú do ústrania to sebecké ja, ktoré je v každom z nás a povyšujú iných ľudí pred seba. Nerobia to pre odmenu ani vďaku, robia to z vďaky a lásky, ich odmenou je, že smú. Vo svojom živote postavili Boha na prvé miesto a všetko ostatné sa zaradilo u nich na správne miesto. Boh im na oplátku odhaľuje pravé hodnoty a krásu všedných vecí. Veria v silu modlitby, hlavne spoločnej modlitby, tej ktorá vyslaná do sveta robí zázraky. Vedia, že sú iba malými farebnými kvapkami v oceáne ale chcú byť tými kvapkami, čo zafarbia mnohé ďalšie. Toho človeka si získali, získali ho čistým priateľstvom, zábavou, hlbokými myšlienkami, krásnymi slovami podoprenými skutkami a aktivitou. Cíti sa s nimi skvelo, vyplnili v jeho živote posledné prázdne miesta, on vie, že pri nich sa môže stať lepším, chce na sebe pracovať, aby i on bol pre nich prínosom, pre tých úžasných mladých ľudí, ľudí obdarených množstvom darov a talentov, ona má dar, že krásne spieva, on nádherne hrá, tamtá má úžasné hlboké myšlienky, tamtí radi filozofujú, niektorí krásne píšu, no dar lásky, priateľstva, sebaobetovania, dar chcieť plný život ich vystihuje všetkých.

Ako vravím, šikovní, krásni, čistí, úprimní, aktívni, mladí ľudia na ceste lásky, nie, nie sú dokonalí, len idú po ceste, ktorej veria a zdá sa, že je správna, ani nie sú bez chýb, majú ich, vedia o nich a pracujú na nich. Idú s láskou k láske, po neľahkej, ale neskutočne krásnej ceste.

A ten spomínaný človek, áno, tým človekom som ja, ja sa hrdím tým, že ku ním patrím, k ľuďom z UPC, ďakujem im zato a ďakujem i za ľudí, ktorým pomáhajú.

UPC, tri písmená, za ktorými stoja tri slová: viera, láska, nádej, lebo oni veria, v neho, v teba, v ľudí i v seba, lebo oni povyšujú lásku nad všetko ostatné a nádej preto, lebo s takýmito a pre takýchto ľudí má tento náš svet stále šancu.

Ak i tebe niečo chýba, hľadaj tam, kde je veľká pravdepodobnosť, že to nájdeš a ak by si náhodou nenašiel, spoznáš pár neskutočných ľudí, ktorí ti radi pomôžu a budú hľadať s tebou 😉

(Prevzaté so súhlasom autora Samuela Mitického z jeho blogu.)

Grázli

UPC

Zamyslenia a impulzy z návštevy saleziána don Juraja Malého.

Na popolcovú stredu 13.2.2013 zavítal medzi nás väzenský duchovný don Juraj Malý, SDB z nápravno- výchovného ústavu pre odsúdených mladistvých v Sučanoch pri Martine.

Diskusia trvala od pol deviatej do štvrť na jednu v noci. Verím, že keby nebola neskorá nočná hodina, diskusia by trvala ešte dlhšie.

Don Malý počas celej kázne a voľnej diskusie rozprával veľmi pútavo a publikum zapájal do svojich slov. Zaujal ma hneď pri otázke o neveriacom Tomášovi, kde viackrát zdôraznil, že jedinou pravdou je Ježiš Kristus. On je cesta, pravda a život. „Ľudia čakajú na zázračné slová, čo poviem, ale len jediná je pravda a tou je Kristus.“ Už počas kázne načrtol tému voľnej debaty o mladistvých odsúdených chlapcoch, žijúcich vo väznici.

Hovoril o ich neľahkej situácii, o tom, ako veľmi málo lásky dostali vo svojich rodinách. Upozornil, že počas amnestie bolo 200 ich klientov prepustených. Niektorých však rodina doma neprijala a tak šli do hypermarketu a pod kamerami ukradli pivo… Vedeli, že príde polícia a že ich zoberú do väzenia, kde im bude opäť „dobre“, kde budú mať teplé jedlo, posteľ… Don Malý vyjadril obavy nad tým, že náš systém ukazuje to, ako je vo väzení dobre. Vyzval, že naša spoločnosť by mala robiť niečo preto, aby im tam nechceli ostávať.

Napriek tomu, že salezián Juraj vyjadril strach a obavy pred začiatkom svojej prednášky, môžem povedať, že slovo mu šlo. Bolo cítiť z neho vanutie Ducha Svätého. Porozprával nám príbehy, ako sa niektorí mladí dostali do väznice. Veľmi ma zaujal spôsob, ako pracuje s chlapcami. Ukazuje im, čo je na nich dobré a snaží sa na tom pracovať.

Jeho známy poriadal miništrantský turnaj. S chlapcami vytvoril futbalový tím. Don Malý nezaháľal a skúsil získať povolenie od riaditeľa väznice. Ten sa ho spýtal, či sa za nich zaručí. A on? Bez problémov! Na turnaji chlapci skončili na treťom mieste, no na prvom mieste v slušnom správaní a fair play. Za 5 hodín slobody sa dokázali zriecť škaredých slov, aby mu neurobili hanbu. Dokázali sa zriecť toho, čoho iní nie. Všetci si mysleli, že prídu „chlapci z basy“ a budú takí a takí. No prišli chlapci, ktorí svojmu farárovi sľúbili, že mu hanbu neurobia a že aj ústa si zamknú. Tak sa aj stalo: nakoniec ostatných svojim správaním prekvapili. Klobúk dole pred nimi. Títo chlapci si vážili slobodu, že mohli ísť „von“, a tí čo mali slobodu, si ju nevážili a slovník používali všelijaký.

Popritom, ako hovoril tento príbeh náš hosť don Juraj, napadol ma presný obraz z filmu o donovi Boscovi. Ako sa tento svätec tiež zaručil za chlapcov z väznice a zobral ich von… Tiež ho nesklamali. Obaja ukázali chlapcom, čo je v nich dobré. Veľmi ma zaujal prístup Juraja Malého k odsúdeným chlapcom. Je to človek s veľkým srdcom, ktorý ľúbi svojich chlapcov a vidí v nich Krista. Tiež ma zaujali príbehy chlapcov, ktorí spáchali trestný čin zabitia a vraždy a nakoniec sa z nich stali tí najlepší miništranti.

Don Malý hovoril o svojich klientoch s láskou. Tiež hovoril o tom, ako otcovia nekomunikujú so svojimi deťmi. Nehovoria deťom o tom, ako peniaze zarábajú, deti to žiaľ často ani nevidia, lebo nemajú čo vidieť. A tak sa v mladých rodí vedomie i túžba peniaze „zháňať“ a nie zarábať. A to je problém mnohých, prečo sa dostali do konfliktu so zákonom a sedia vo väznici.

Taktiež nám ukázal fotky z akcií. Jednou z týchto akcií bola i birmovka väzňov. Poviete si: väzni a birmovka? Áno presne tak. Nepozerajme sa na nich a neodsudzujme ich. Nikdy nevieme prečo sa správali tak ako sa správali. Veľa krát don Malý upozornil, že jediný, kto naozaj vidí do ich srdca, je Boh. Nikto z nás, jedine On. A On je Bohom dobrým, odpúšťajúcim a milujúcim. Pre chlapcov bolo po slávnosti veľkou poctou stolovanie s biskupom. Biskupom, ktorý pije z takých istých plastových pohárikov, ako chlapci. Vyjadril aj obavy nad kňazmi. Keď prišiel mladý chlapec po návrate z väznice za farárom, že chce ísť na spoveď, stalo sa už aj to, že mnohí sa stretli s odmietnutím. „Si mladý, bol si vo väzení, tak čo by si chcel…“

Dozvedeli sme sa aj o prísnom režime vo väznici. O tom, ako sa jednotlivé oddiely chlapcov nesmú stretnúť. Jedinú možnosť majú stretnúť sa na omši, alebo, ak prídu na nejaké spoločné aktivity s kňazom. Do väznice chodia i učitelia, a tak chlapci môžu navštevovať školu a dokončiť si učňovské vzdelanie. Chlapci aj napriek tomu, že sú plnoletí, keď chcú niekam ísť, na všetko sa musia pýtať. Pre nich je najväčšou traumou to, že nemajú od ničoho kľúče, úplne stratili slobodu.

Mladým ďalej hovoril i o tom, aká je chyba komunikácie s rodičmi. Veľa chlapcov vo väznici nevie, čo robí ich otec. Keď sa niečo „zlé“ povie na mamu, tak chlapci na mamy dopustiť nedajú. Keď sa povie o otcovi, tam aj zavtipkujú, kto je vlastne ich otcom. To im až tak nevadí, ale na mamu dopustiť nedajú.

Ďalšia dôležitá skúsenosť don Juraja je oslovovať ľudí po mene. Veď Boh nás každého jedného pozná po mene, každého jedného si vryl do dlaní. Pre každého jedného má svoje miesto i poslanie v jeho pláne Spásy. Miluje každého jedného z nás a volá nás menom. Don Malý si to uvedomil v prípade jedného chlapca, ktorý nekomunikoval pol roka s okolím. Chlapec vedel, že farár si mená nepamätá, avšak don Juraj tým, že študoval jeho spis a pamätal si tohto tichého chlapca, sa jeho meno naučil. Zrazu ho začal oslovovať menom a tak si vytvoril k nemu cestu. Zrazu ho niekto nazval menom. Niekto ho pozná po mene! Aké je to dôležité! Veľa krát si to ani neuvedomíme, ako môžeme niekomu pomôcť už len tým, že ho zavoláme po mene.

Cenné impulzy patrili témam, akú veľkú rolu má modlitba v našom živote. Že na to prídeme, až keď budeme mať problémy. Vyzdvihol úlohu našich starých rodičov, ktorí sa za nás modlia. „Je to veľké bohatstvo, keď sa má kto za nás modliť“. No čo s tými mladými ľuďmi, za ktorých sa nemá kto modliť? Vyzval nás mladých, aby sme sa modlili i za týchto odsúdených chalanov, za ktorých sa nemá kto modliť. Na záver by som vás, ktorí čítate tento článok, vyzvala, aby ste si niekedy na nich spomenuli. Je to len maličkosť, ale veľmi dôležitá a potrebná. Nikdy nevieme, kedy to budeme potrebovať my…

Prednáška zanechala vo mne veľkú stopu na srdci. Som rada, že takýchto skvelých ľudí – osobnosti má aj dnešná doba.

Lenka

A na záver ešte niekoľko myšlienok (nájdete ich v mp3 zázname):

– Nie múry robia väznicu, ale hriech ktorý je v nás.

– Ochota týždeň poslúchať za pingpongovú loptičku

– Chlapec, ktorý pol roka nekomunikoval a vedel, že si nepamätám mená. Jeho meno som si zapamätal. A tak som si k nemu vytvoril cestu. Nazval som ho menom…

– Otcovia týchto chlapcov nenaučia, že peniaze sa zarábajú. Synovia to nevidia. Mladí sú naučení peniaze „zháňať“ a nie zarábať. Preto sa mnohí z nich dostali aj do väznice.

– Najslušnejší hráči nie v hre, ale v rozprávaní. Chlapci šťastní, že sú vonku. 5 hodín slobody = ochota zriecť sa všetkých svojich negatív. Aby si mohli užiť slobodu. Tí čo ju mali, si ju nevážili.

– Najviac bezdomovcov medzi odsúdenými bolo bielych a nie Rómov.

– Nemajú sa kam vrátiť, lebo rodina ich odsudzuje.

– Biskup pri birmovke si k nim sadne a pije z takého istého pohárika ako chlapci. Veľa to pre nich znamená

– Vo väznici je obmedzená sloboda, ktorú nám dal Boh (prísne pravidlá, prísny režim; za čo všetko dokážu byť mladí väzni vďační…)

– Ľudia čakajú čo sa povie, ale jediná je pravda, a tou je Ježiš Kristus. Ježiš je cesta, pravda a život.

– Modlite sa za mladých odsúdených, ktorí nikoho nemajú a za ktorých sa nikto nemodlí…

Zvukový záznam nájdete v sekcii Na stiahnutie.

Ako byť úspešný v láske

UPC

9.4.2013 nás na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka a na Školskom internáte v Zlatovciach navštívil Pavol Hudák, autor knihy Ďakujem, že si. Tu je niekoľko impulzov z jeho prednášok, ktoré adresoval našim študentom:

– Keď ide chlapec na skúšku, rozmýšľa, čo povie. Keď ide na skúšku dievča, rozmýšľa, čo si oblečie.

– Muž a žena budujú vzťah z dvoch dôvodov: 1. zo strachu pred samotou a 2. z túžby po jednote.

– Nikdy nechoď zo vzťahu do vzťahu. Najprv sa uzdrav, vylieč si srdce a tak budeš vedieť, čo dávaš a koho stretávaš.

– Ak dievčaťu chýba otec, je riziko, že sa stane milenkou nejakého staršieho muža.

– Srdce človeka je nádoba na lásku: ak nie je naplnené láskou, tak potom je človek citovo hladný.

– Je to spojená nádoba rodičovskej lásky: láska otca a láska mamy sa vlieva sa do neho.

– Muž môže byť nešťastný s ktoroukoľvek ženou na svete, ak ju nemá rád. (Ani jednu si neváži.)

– Muž môže byť šťastný s jedinou ženou na svete, iba ak ju má rád.

– Dievča si musí vypiť, aby nabrala odvahu osloviť chlapca. Až keď si dá tvrdý alkohol, potom začne kecať s chalanmi. – Kým si nevypije, nemá odvahu.

– Človek je citovo hladný, lebo nezažil lásku doma, (citové objatie) a tak ho hľadá po uliciach.

– Túžba po prijatí takého, aký som – navždy. Chlapec hovorí dievčaťu: „ Ľúbim Ťa.“ Dievča nato: „ Už nikdy mi to nehovor, len ak za tým bude nasledovať slovíčko navždy.“

– Láska je voľba a vernosť k voľbe – láska je trpezlivá. Bez trpezlivosti láska neexistuje.

– Ak sa pekný vzťah stane konzumným, je zvykom, že nevydrží dlho, lebo stojí na konzume (niečo za niečo).

– Prvý krok sebaprijatia (reálny vzťah k sebe) je nutný, aby sme mali čo dať, čo ponúknuť.

– Srdcom muža je žena. Ak muž zneuctí ženu, zneuctí aj svoje srdce muža; nie je gentleman.

– Ak muž poníži ženu, poníži sám seba.

– Žena je silná, keď je slabá a v tom je jej krása. Muž nemôže byť slabý.

– Muž hľadá ženu, ktorej sa môže priznať, že je slabý, keď takú nájde, tak je rád, že pri nej sa cíti bezpečne, že vie, že to nezneužije.

– Muž túži dobývať ženské srdce a zároveň chrániť krásku.

– Zjednotenie bude mať iba s jednou, tú ktorú bude chrániť.

– Dievča si nachádza sebadôveru tak, že ide od harmónie cez sebaúctu k sebadôvere.

– Chlapci od sebadôvery k sebaúcte: Chlapci viac si veriť, dievčatá viac si vážiť samu seba.

4 kroky pre uzdravenie –

1. krok – Prijať pravdu. Pravda oslobodzuje.

2. krok – Ľútosť je pokoj.

3. krok – Odpustiť sebe.

4. krok – Urobiť hrubú čiaru za minulosťou a začať nový život; to je znovuzrodenie.

Plné znenie prednášky nájdete v sekcii Na stiahnutie.

Akoby to bolo len včera… (k 3. narodeninám UPC)

UPC

Ani sme sa nenazdali a naše UPC oslávilo 3tie narodeniny. V stredu 24.10. sa o 12.00 otvorili brány UPC. Pre návštevníkov bola otvorená zóna ticha, kde bola vystavená Sviatosť oltárna. Pri tejto príležitosti sa každý mohol v kaplnke ponoriť do ticha modlitby. Počas dňa nás osobne navštívili a prišli zablahoželať dvaja prorektori a niekoľko pedagógov, ktorí sa nemohli zúčastniť večerného programu. O 18.30 sa začala ďakovná omša. Zúčastnili sa na nej asi 4 desiatky študentov, niekoľkí pedagógovia a zamestnanci. V kázni náš kaplán o. Juraj hovoril o príkladných životoch patrónov UPC: o svätých Andrejovi-Svoradovi a Benediktovi. Dôraz v kázni kládol na Skalku pri Trenčíne a na rieku Váh, kde podľa dostupných prameňov pred tisíc rokmi rok sedával orol a na tom mieste našli neporušené telo mučeníka Benedikta: „V srdci každého z nás je malé miesto, v ktorom som len ja a Boh. Toto miesto je základným kameňom života každého z nás.“ Po tejto časti programu sme sa presunuli do Trenčianskej Závady na Gazdovstvo Uhliská. Na ranči sme sa mohli povoziť na koňoch a nakoniec sme si pochutnali na výdatnej spoločnej večeri. Po príchode na Skalku pri Trenčíne si noví členovia UPC mohli vziať kameň z Váhu a ten kameň môžu podpísať a priniesť do UPC pod oltár. Bude to pre nich symbol, že aj oni sú kameňmi UPC, na ktorých UPC stojí. Na brehu Váhu po zamyslení sa nad životmi svätcov sme vypustili 3 lampióny vo farbách UPC ako symbol 3tích narodenín. Podľa slov o. Juraja sa oslava narodenín vydarila. Na záver vyslovil prianie: „Prajem si aby sa rodina UPC-čkárov rozrastala a aby sme sa o rok zišli ešte vo väčšom počte.“

Bc. Jaroslav Spodniak

Kláštor pod Znievom: Supervízia a pomoc v komunite. Letná UPC akcia.

Euro

Počas letných prázdnin, 13. – 15. 7. 2012 sme navštívili komunitu Dobrý pastier v Kláštore pod Znievom. Je to útulok pre ľudí bez domova a pre závislých, priamo v priestoroch bývého kláštora. S jeho aktuálne vyše sto obyvateľmi ho má duchovne i materiálne pod palcom pán farár Vladimír Maslák. Domáce spoločenstvo sa snaží fungovať hlavne z práce vlastných rúk, teda je tu pridružená i malá farma s ošípanými, pár koníkmi, kozami a pod horou detašovaný plnohodnotný salaš. Klienti majú okrem zdravotného a sociálneho dohľadu príležitosť aj duchovnej starostlivosti a formácie, takže z ich pobytu môže byť dokonalý „wellness“ na najvyššej úrovni.

Naša 11- členná prázdninová jednotka sa ako správna návšteva snažila nielen dať s domácimi do rozhovoru, podľa možností povzbudiť svojím záujmom, ale taktiež sme sa pritom zúčastňovali na domácich prácach. Dievčatá čistili mrkvu a zemiaky, chalani pomohli na stavbe alebo pripraviť mäso do klobás, pán kaplán s ošetrovateľkou sa zdravotne postarali o pacientov. V sobotu poobede a v nedeľu sme stihli ešte 2 túry na Hrad Zniev a neďaleký Kľak.

Ak píšem, že sme sa snažili niekoho povzbudiť, tak pravdupovediac v mojom prípade (podľa reakcií i ďalších) to takmer tak išlo… iba presne naopak 🙂 Viem, že sa nejedná o ústav sociálnej starostlivosti: klienti prichádzajú sami a musia byť akurát triezvi, no podobnú atmosféru som skutočne nečakal. Keď v kuchyni prišlo na zvadu o to, kto momentálne viac potrebuje široký nôž, nečakal som, že skončí bez hrubého slova a mäsiar s 25 odrobenými rokmi sa ho vzdá a s úsmevom povie: „…pre teba všetko, Janko.“ Hoci sme sa pre kuchára (tetovaného) stali prácou navyše, nečakal som, že naaranžuje každému jedlo na tanier a so šarmom Delona sa uistí, či je všetko O.K. a prinesie mlieko navyše. Keď sú každý deň ranné chvály o 6.30, ruženec na obed a večer sv. omša, nečakal som, že všade bude cca 70 bývalých bezdomovcov. Okrem otca Vladimíra boli v kláštore niekoľkí sociálni pracovníci a bohoslovec. Neviem ako to vyzerá v iných útulkoch, no ak títo ľudia bývali tými na lavičkách v parkoch, u Dobrého pastiera sa vďaka domácemu tímu dejú veľké dobré zmeny. Na živote v komunite som sa zúčastnil na necelé dva dni a neodvážil som sa na otázky typu „Ako sa darí?, Čo vás sem priviedlo?“, tak neviem aké majú chlapi ďalšie plány, či a na čo sa tešia. Myslím ale, že pri takýchto zmenách tu veľa z nich vďaka Bohu uzrelo svoju nádej.

Som ozaj rád, že som sa sem cez UPC mohol dostať. V rámci verša „Poznáte ich po ovocí.“ to bol prenikavý zážitok, aké veľké je možné dielo ktoré Boh požehnáva.

Tomáš